Keď môj syn Ján s nevestou Zuzkou prišli ku mne na večeru, ako vždy som prestrela stôl ako na sviatok: kapustnicu, vyprážaný rezeň, zemiakové pyré, šalát – všetko, čo má rád. Ale keď sa Ján vyzul v priedverí, málem som neklesla: na oboch jeho ponožkách sa tŕčili diery, z ktorých drzo vykúkali prsty! Stuhla som ako hromom zasiahnutá. Čo to má byť? Môj syn, ktorého som vychovala, obliekala a učila dávať na seba pozor, chodí v takých handrákoch? A kde, prepánajána, má oči jeho žena? Chápete, to už je na mňa priveľa! Dodnes sa z toho spamätávam a musím sa vyrozprávať, inak ma to roztrhá od rozčúlenia.
Ja, Alžbeta Jánošová, som sa celý život snažila, aby môj Ján nemusel v ničom strádať. Šila som mu košele, kupovala najlepšie topánky, aj keď som si musela odriekať. Vyrastol, stal sa inžinierom, oženil sa so Zuzkou – dievčaťom, ktoré sa mi vtedy zdalo milé a praktické. Bývajú vo vlastnom byte, obaja pracujú, zdá sa, že majú všetko v pohode. Necpem sa im do života, ale občas ich pozvem na večeru, aby sme sa videli a ja ich mohla pohostiť domácim jedlom. A teraz, prosím pekne, dostala som šok z pohľadu na jeho ponožky! To nie sú obyčajné diery, to je výkrik o pomoc, signál, že v ich domácnosti niečo nefunguje.
Všetko začalo, keď vošli do bytu. Ja ako vždy poskakovala okolo, pripravovala tanieriky, ohrievala rezeň. Ján si zul topánky a ja som len tak mimochodom pozrela na jeho nohy. Najprv som si myslela, že sa mi to zdá – nemôže byť, aby môj syn, vždy taký úhľadný, chodil v roztrhaných veciach. Ale nie, to boli ponožky, ktoré, zdá sa, prežili jadrovú vojnu – diery na oboch stranách, päty odrené, prsty vykúkajúce von, akoby sa chceli oslobodiť. Ztuhla som, až mi vypadla lyžica. Zuzka, keď si všimla môj pohľad, sa zachechtala: „Ale, Alžbeta, to je jeho vec, ja mu stokrát hovorila, nech si kúpi nové.“ Jeho vec? A ty, drahá, čo si robila?
Počas večery som sa nevedela sústrediť. Pozerala som na Jána, ktorý si s chutťou pochutnával na kapustnici, a premýšľala: ako sa mohlo stať niečo také? Vychovávala som ho prísne, aby nevyzeral ako bezdomovec. A Zuzka tam sedela, rozprávala sa o svojej práci, akoby nič. Nedala som to a povedala: „Jánko, zlatko, čo to máš za ponožky? To je hanba!“ On sa začervenal, pokrčil plecami: „Mami, no tak, sú len staré, nestihol som ich vyhodiť.“ Nestihol? A Zuzka dodala: „Alžbeta, on si ich sám oblieka, ja mu prasniny nekontrolujem.“ Nekontroluješ? A kto iný by mal dávať pozor na manžela, ak nie žena?
Snažila som sa ovládať, ale vnútri mna všetko vrelo. Po večeri, keď Zuzka odišla do obývačky, som tiško spýtala Jána: „Syn, nemáte peniaze na nové ponožky? Alebo nemáte kto by pral?“ On len mávol rukou: „Mami, nezačínaj, je všechno v poriadku. Len som si nevšimol.“ Nevšimol? Tie diery sú vidieť až z Medzinárodnej vesmírnej stanice! Chcela som to s Zuzkou prebrať, ale bála som sa, že to opäť zľahčí. Namiesto toho som šla ku mne do skrine, vytiahla nové ponožky, ktoré som mu kúpila na narodeniny, a strčila mu ich: „Vezmi si, obleč si ich, lebo na to sa nedá pozerať.“ Zaškeril sa, poďakoval, ale poznala som, že mu je to jedno.
Nechala som ich odísť, ale v noci som nemohla zaspať. V hlave mi stále vírilo: ako je to možné? Zuzka síce pracuje, je unavená, ale je to naozaj ospravedlnenie? Ja v jej veku som pracovala, starala sa o domácnosť, o muža aj o dieťa. A ona čo, nedokáže dať tri pary ponožiek do práčka či kúpiť nové? V obchode ich majú desiatky, za každú cenu! Alebo je teraz moderné chodiť v handrákoch? Spomínala som si, ako je Zuzka vždy upravená, s manicúrou, a môj syn má na nohách niečo, čo vyzerá ako rybárska sieť. A to nie sú len ponožky, to je symbol! Symbol toho, že jej, zdá sa, na manželovi nezáleží.
Na druhý deň som zavolala kamarátke, Martine, aby som sa jej vyrozprávala. Vypočula ma a povedala: „Alžbeta, nie je to tvoja vec. Sú dospelí, nech si to vyriešia sami.“ Dospelí? A kto im teda pomôže, keď Ján chodí ako žobrák? Martina dodala: „Možno Zuzka to nepovažuje za svoju povinnosť. Sú iné časy.“ Iné časy? Nech si robia čo chcú, nech majú kariéry, ale základná starostlivosť o manžela – to už tiež vyšlo z módy? Nečakám, aby mu každý deň varila halušky, ale ponožky sa predsa dajú zašiť!
Rozhodla som sa porozprávať so Zuzkou. Zavolala som jej, pozvala na kávu, bez Jána. Povedala som: „Zuzka, prepáč, že sa pletiem, ale ako môžeš dopustiť, aby Ján chodil v takých ponožkách? Veď je to tvoj manžel.“ Ona sa čudovala: „Alžbeta, je dospelý, sám si vyberá, čo si oblečie. Ja mu stokrát hovorila, nech si kúpi nové.“ Dospelý? A ty nevidíš, že má nohy v handrákoch? Naznačila som, že žena by sa mala o také veci starať, ale ona sa len usmiala: „Máme rovnosť, ja mu nebudem kontrolovať šatník.“ Rovnosť? To je keď jedna chodí v roztrhaných ponožkách a druhá v nových topánkach?
Teraz premýšľam, čo robiť. Časť mňa chce kúpiť Jánovi celú krabicu ponožiek a sama ich prať, aby sa nehanbil. Ale druhá časť vie, že to nie je moja vec. Mali by si to vyriešiť sami. PonúklaA nakoniec som si povedala, že ak má môj syn radšej komfort dier ako lásku mamy, nech si ich nosí, ale aspoň nech mu z nich nefúka.
