Ján a Zuzana mali svadbu. Hostia sa zišli už od rána – šaty, šampanské, hudba. Všetko ako sa patrí. Jánova mama, Alžbeta Pavlovna, prišla o dva dni skôr, aby sa zoznámila s rodičmi nevesty a pomohla s prípravami.
„Mami, vyzeráš úžasne,“ usmial sa Ján, keď ju privítał pri vchode. „Ako keby si sa zamilovala,“ zažartoval.
A v tom si všimol, ako jej tváre zčervenali a pohľad sa zrazu sklopil. Prekvapilo ho to. Ale nič nepovedal.
Na druhý deň, v deň svadby, prišiel starý priateľ jeho zosnulého otca – Michal Jozefovič. S ním bol neznámy muž, vyzerajúci na štyridsaťpäť rokov. Štíhly, upravený, v drahom obleku.
„Zoznám ťa, Ján, toto je môj bratranec Roman,“ predstavil ho Michal. „Teraz pracuje so mnou, v technike sa vyzná ako ryba vo vode.“
Ján mu podal ruku – a v tom zbadal divný, dlhý pohľad svojej matky. Pozerala sa na Romana tak, akoby na túto chvíľu čakala celé roky. V jej očiach bolo niežné svetlo, ktoré nešlo prehliadnuť. A jemu to bolo jasné.
Mama je zamilovaná. A práve do tohto Romana.
Odstúpil nabok. Cítil sa divne. Jeho svadba – a jeho matka má nejaký románik? A navyše s mužom o takmer desať rokov mladším?
„Mami,“ pristúpil ku nej neskôr. „Ty si ho pozvala, však?“
„Áno. Prepáč, ak to bolo nevhodné, ale chcela som, aby tu bol.“
„Uvedomuješ si vôbec, ako to vyzerá? Od tátovej smrti neprešiel ani rok. A ty už…“
„Nepýtala som sa ťa na súhlas, Ján. Chcem byť šťastná. Držala som sa celé roky kvôli tebe. Tvoj otec bol dobrý človek, ale nie verný. Trpela som, aby si vyrastol s otcom. A teraz – nechaj ma žiť.“
Kým to vždy vstrebával, pristúpil k nemu Michal Jozefovič.
„Nezlob sa na ňu. Vedel som, ako ťažké to pre ňu bolo. Mlčala kvôli tebe. A teraz má šancu. A verte, Roman je poctivý človek. Rešpektuje ju.“
Ján mlčal. Bolo mu ťažko. Ale mal už tridsať. Sám si vybral, s kým pôjde životom. Prečo by to mal zakázať vlastnej matke?
Roman za ním neskôr prišiel sám.
„Chápem, že si zmätený. Ale tvoju mamu milujem. Úprimne. Vek na tom nič nemení. Nečakám dedičstvo, nechcem majetok. Celý život som žil z vlastnej práce. Ale s ňou – cítim sa naozaj dobre.“
Ján sa na neho pozrel. Vážny pohľad, úprimná tvár, pokojný hlas. Muž, nie chlapec.
„Dobre. Len jej nespôsob bolesť. To by som ti neodpustil,“ povedal ticho a podal mu ruku.
Svadba bola nádherná. Hostia sa zabávali až do noci. Alžbeta Pavlovna žiarila šťastím. Tancovala, smiala sa, akoby sa znovu narodila. O dva mesiace neskôr Roman jej požiadal o ruku a Ján už nebol prekvapený.
Dokonca povedal:
„Ak bude mama šťastná – znamená to, že som urobil správne rozhodnutie, keď som ťa nechal zostať.“
A všetko dopadlo naozaj dobre. Jánovi a Zuzane sa narodil syn a „nový dedo“ s babou ho prijali ako vlastného.
