Áno, vezmi ho už navždy! Na čo tie ceremónie? rozčúlená Zora pretrhla.
Zabudol som sa ťa spýtať, čo mám robiť! rovnakým tónom odpovedal Ján.
Keby si sa aspoň raz v živote spýtal, neprekročil by som to! odrážala Zora.
Keby som ti niečo mohol povedať, tak by som sa spýtal! pískol Ján. Nie je to však na tebe!
Takže mi neukazuj, čo mám robiť a ako sa správam!
Nemáš svedomie, povedala Zora, pričom sa cítila ranená. Dobre, ja, ale ty by si aspoň myslel na syna!
A ja, myslím, že áno, zakričal Ján. Ba viac než ty o ňom premýšľam!
A nielen premýšľam, ale ho aj živi a vychovávam!
A ty môžeš ďalej vyhrážkovať, že odídeš do práce!
Odídem! vykríkla Zora. Len keď niečo nájdem!
Najprv niečo nájdi! odpovedal Ján, nestrácal hlas. A potom už rozprávaj!
Ján pár minút počúval Zorin rozčúlený vzdych, potom sa pustil do balenia.
Pochop, Kostíkovi je ľúto, že si stále s Romkom, povedala Zora pokojne. A keď ste spolu, dokonca som si všimla, že Romkovi venuješ viac pozornosti!
No, on je starší! S ním sa dá viac rozprávať a už má niečo, čo ho zamýšľa!
Musíme pochopiť, čo z neho vyrastie! doplnil Ján.
A nezaujíma ťa už osud tvojho vlastného syna? spýtala sa Zora.
Je ešte malý! A zákon hovorí, že potrebuje viac matkinho pozornosti než otcovej!
Tak sa venuj Kostíkovi, kým nevyroste! A ja zatiaľ
Budem tráviť čas s neterou, dokončila Zora vetu namiesto manžela. Počuj? S neterou! A pritom prehliadať vlastného syna!
Nikto na nikoho nepluje! zahŕzal Ján. Všetok čas rozdeľujem! Ale náš Kostík má otca, ktorý je vždy pri ňom, a moja sestra vychováva syna s mojou mamou, nie s mužom!
Dve ženy nie sú to, čo chlapcovi v dvanástich rokoch treba!
Takže mi povedz, mám byť chladná voči tomu, ako dve ženy roztrhávajú psychiku môjmu synovi? Ako sa potom môže stať pravým mužom?
Ján, máš pozvať moju mamu k nám, aby si sa zaujímal o Kostíka? vykríkla Zora.
Odpáľte sa! zamručal Ján. Už mi chýbala len tvoja mama!
A Kostík? spýtala sa Zora zrazu útočne.
Samozrejme, zostane so mnou! Nemáš mu nič dať! posmešne sa usmial Ján. Čo si myslela, že ti zabezpečím rozprávkový život z alimentov?
Nedostaneš to! Budeš sama platiť! Aspoň sa konečne zamestnáš, aby si nesedela doma!
Zora musela aj túto urážku prehltnúť, lebo Ján mal pravdu. Nemala nič.
Ambície sa stratili počas manželstva, diplom už neexistoval.
Keď odišla na materskú dovolenku, už sa nevrátila na univerzitnú lavicu.
Ján pokračoval v balení v absolútnom tichu.
Všetky tie hračky pre Romka si kúpil ty? prekvapila Zora, prerušujúc ticho. Myslela som, že aj Kostíkovi niečo pripadne
Má dosť, odštípčil Ján, a Romkovi zostáva len čakať na deda!
Moja mama, jeho obaja nič nerobia! A neter je zármutok! Zmizne s nimi!
Zora nevymyslela, čo povedať, tak jednoducho prišla, aby manželovi pomohla.
Zrazu sa od konštruktéra odlepila pohľadnica.
Zora ju automaticky chytila, otvorila a prečítala text.
Oči sa jej rozšírili a pohľadnica spadla na zem.
Ján, čo to znamená milému synkovi?
Áno, kto ti prikázal vkladať nos do iných vecí? kričel Ján a odsunul Zoru. Vždy vtrhávaš! Odpusť!
Odpustím, zamrmla Zora. Ale čo to znamená?
Bože, čo sa môžeš taká prísna správať? zamával rukou Ján. Každá žena by to už rozpoznala!
Ty si ako oblak, úprimné slovo!
Zora mala šancu stať sa druhou Jánovou manželkou, no osud jej určil, že bude jeho prvou.
A je to tak, že dievča, ktorému predpovedali titul prvej manželky, vôbec nechcelo túto rolu.
Žila s Jánom v prenajatom byte asi rok, potom zmizla bez stopy.
Jej rodičia ani nevedeli, kam Zuzana (tak ju volali) zmizla. Žiadny priateľ, ani známy nevedeli, kde je.
Ján smútil len krátko. V podstate vôbec nebol smutný. Ako hovorí príslovie: Kde sa koniec, tam je úľava!
Žil ďalej a nachádzal v tom nevídané potešenie.
O rok neskôr sa Zuzana objavila ale nie len tak, so svojím dieťaťom v náručí. To sa už rozšírilo medzi známych.
Nebola skrytá, že dieťa má od Jána.
Ihneď sa šírili reči, že Zuzana sa ho pokúsi priťahovať k sebe, aspoň vymáhať alimenty, alebo ho dokonca vyliečiť.
No nie.
Zuzana prišla, aby odovzdala Jánovi svoje dieťa na starostlivosť a sama sa vydala na neznáme cesty.
Keby mu podala balík, nikto by nevedel, ako by príbeh dopadol.
Ján by pokojne povedal, že nájde dieťa na ulici a odniesol ho do domova maličkov.
Tak by osud Romka bol vopred určený.
Zuzana však bola múdrejšia. Priniesla košík s dieťaťom na prah bytu, kde bývali Jánova mama a sestra.
Do košíka vložila dlhý slzavý list, v ktorom napísala, že chce dieťa vychovávať, ale nemá peniaze, silu ani možnosti!
Samotná trpela popôrodnou depresiou a nejakou chorobou, ktorá ju bude liečiť po celý život.
Požiadala, aby ju nenechali, teda neter a vnúča, sami.
Ján bol na okamih povolaný, aby situáciu objasnil.
Ako mám vedieť, pokrčil ramenami. Možno ste niekde šli, priniesli ste mi to, a vy viete! Urobíme test, potom uvidíme!
Test ukázal, že dieťa je Jánovo. Tak začala dlhá diskusia.
Kam mám dieťa? Čo s ním budem robiť, hlavne kedy? Práve som začal podnik! vzdychol Ján. Mám zmluvy, rokovania, obchody!
A ešte musím sám tvrdo pracovať, lebo nemám peniaze na zamestnancov!
Čo teda navrhuješ? spýtala sa Anna, Jánova kolegyňa. Odať vlastné dieťa do sirotinca?
Len my dvaja vieme, že je to naše. A Zuzana. A Zuzana už sa v meste neukáže! pokrčil Ján.
Anna, vieme to! nalievala kolegyňa. Ako budeme žiť, keď náš vlastný človek skončí v domove pre deti?
Žijem, zamručal Ján. A želám vám to isté!
Nemáš svedomie, povedala sestra Lena. Odovzdať vlastné dieťa do sirotinca!
A čo ťa to zaujíma? Kto sa pýta? vyslovil Ján. Nezavri kone koňovi chvost, a potom sa sťažuj!
Ja by som svoje dieťa neoddala! odvetila Lena. Nikdy!
Mala dvadsať rokov. Začala vzťah, otehotnela. Pak neúspešne vypadla. Okrem potratov dostala diagnózu, že už viac detí nemôže mať. Preto bola otázka detí pre ňu bolestivá.
To je bláznivé! kývala hlavou Anna. Ak odovzdáš dieťa do sirotinca, niekto ti to raz odplatí! Nemáš nič ani podnik, ani šťastie, ani život!
Dobre! Ján zaklopal päsťou na stôl. Keď ste všetci tak spravodliví a ľudskí, urobíme tak: Lena prijme dieťa, ja nájdem peniaze, všetko zariadime.
Budete ho spoločne vychovávať! A ja, ako dobrý ujak, budem pomáhať a podieľať sa na výchove!
Ako pomáhať? spýtala sa Lena.
Živiť! zakričal Ján. Je to jasné?
A ak sa zosobáš? spýtala sa Anna.
Čo sa zmení? zaklonil ramenami Ján. Budem naďalej pomáhať sestru s neterou! Všetko bude v poriadku!
Jánu sa nedalo odmietnuť, že peniaze posielal poctivo. A dostatočne. Ale on sám tri roky vôbec nebol doma.
Keď ho mama alebo sestra spýtali, hovoril, že sa zaoberá nielen podnikaním, ale aj osobným životom.
Všetky známosti sa stretli na svadbe. To síce zanechalo stopu, ale Ján všetkým vošiel do uší to, čo ich zaujímalo.
Mamka a sestra sa starali o neter, a oni, čo Zora študovala a dokonca bola tehotná.
S narodením syna Kostíka sa Ján zmenil.
Viděl, ako jeho syn rastie. Ale kričanie ho naštvalo. Spomenul si na Romka.
Ten už kričí!
Začal chodiť k sestre s mamou, aby zlepšil kontakt s neterou.
Otecové pocity, prebudiť sa pri narodení Kostíka, smerovali viac k Romkovi, pretože tam bol odozva.
Kostík zostal po celý čas bokom.
Tak to trvalo osem rokov.
Nedalo sa povedať, že Kostík úplne chýbal otcovská pozornosť. Občas dostal ju.
Ján si myslel, že je to dosť. Ale k Romkovi sa viac prikláňal.
Štyri roky pre dieťa je dlhý čas a veľký rozdiel.
Čo môže osemročný chlapec robiť, nie je vhodné pre dvanásťročného, a ešte menej pre osemročného.
S Romkom už Ján všetko prešiel, čo Kostík potrebuje. Takže Kostík mu už nebol zaujímavý.
Zora videla, ako ich syn odsunuje do pozadia v prospech neteri.
Samozrejme, do toho vstúpili aj hnev, žiarlivosť a rozhorčenie. Nemohla však nič urobiť.
Stalo sa, že bola úplne závislá na manželi finančne. Keď sa snažila hľadať prácu, ponúkali jej nízkoplatný, nešpecializovaný zamestnanie.
A ona bola manželkou podnikateľa, zvykla si na pohodlie a dostatok.
Nemôžem pracovať ako upratovačka alebo umývačka riadu!
A všetko, čo Zora mohla urobiť, bolo vyhodiť pár ostrých poznámok, dúfajúc, že manžel spomenie ich syna!
***
Takže to je tvoj syn? spýtala sa Zora. Tvoj vlastný? A prečo ho vychováva tvoja sestra?
Áno, Zora, Romko je môj syn! A Lena nie je jeho matka, ale vychováva ho ako vlastnú!
A Romko už vie, že nie je jej vlastný! prekvapil Ján. Čo ešte odo mňa chceš?
Myslíš si, že je to ľahké? Tak sem a tam!
Zora si utrhla čelo, potom si rukou zakryla ústa, zhlboka sa nadýchla. Gestá vyjadrovali zmätenosť a smútok.
Ján, vezmime si ho, prosím, pokojne navrhla. Nech bratia žijú spolu!
Čo? Nerozumiem! odpovedal Ján s nádychom agresie.
Hovorím, vezmime Romka k nám! Nech bratia žijú spolu! Pokúsim sa byť Romkovej matke.
A ak ma neakceptuje, aspoň otec bude vždy blízko! A tebe sa už nebudú lámať hlavy medzi synmi!
Si pripravená prijať moje dieťa? spýtal sa Ján nedôverčivo.
Prečo nie, pokrčila ramenami Zora. Som dokonca pripravená ho adoptovať!
Zora trochu klamala. Nebola si istá, či zvládne cudzie dieťa, ale pomyslela, že ak budú obaja Jánovi synovia spolu, on im bude venovať čas obom.
A ona sa postará, aby všetci dostali rovnakú lásku a pozornosť!
Ján rozmýšľal týždeň, potom sa rozhodol. Vzal Romka, oficiálne ho uznal za syna. Zora ho adoptovala, ako sľúbila.
Ochraňuj ju! radila Anna. Je svätá žena! Iná by ťa poslala do všetkých pekiel! A ona pochopila, odpustila a prijala!
Ján po tomto čine pozrel na ňu novým pohľadom. V jeho očiach bola úprimná láska a vďačnosť.
Romko Zoru prijal. Mamou ho nepokial, ale po roku to už začal volať tak.
Nakoniec to bola obyčajná šťastná rodina.
Z tohto príbehu plynie poučenie: keď sa otvoríme a zdieľame zodpovednosť, láska naplní prázdnotu a všetci rodičia, deti aj príbuzní nájdu svoj pokoj.
