Synu môj, nechcem, aby si sa kvôli mne rozviedol! Odvez ma do domova dôchodcov!
Pred pol rokom som si vzal k sebe mamu. Je už veľmi stará, má 83 rokov. Odkedy zomrel otec, bolo pre ňu ťažké žiť sama na dedine. Naše deti sú už dospelé a bývajú vo svojich domácnostiach. S manželkou sme zostali sami v dvojizbovom byte v Bratislave. Pomyslel som si, že to nebude problém.
Zo začiatku žena nič nehovorila, ale už po týždni ju začala prítomnosť mamy dráždiť.
Počúvaj, nech je radšej po nás, sama.
Prečo?
Je to tak pohodlnejšie. Stratím chuť do jedla, keď ju vidím bez zubov žuť. Je to nechutné.
Nechaj to, veď raz budeme všetci starí.
To je niečo iné.
Vadilo jej aj to, že mama má tráviace problémy a v noci často silno chrápe. Zakazovala jej chodiť do kuchyne a neskôr ju posielala do izby zakaždým, keď vyšla. A raz mi povedala:
Vieš, ja som si nemyslela, že tu bude tak dlho bývať. Ja už naozaj nemôžem.
Ale čo navrhuješ?
Odvez ju späť na dedinu.
Sama to nezvládne!
Všetci tak žijú. Deti sa tak nestarajú! Prečo by som mala vo vlastnom byte žiť ako cudzinec? Má sa mi priečiť to mľaskanie a zápach?
Bol som bezradný. Nedávno som prišiel domov a mama bola oblečená, s kufrom v predsieni.
Mami, čo tu robíš?
Synak môj, odvez ma do domova dôchodcov.
Prečo, čo sa stalo?
Nechcem, aby ste sa kvôli mne hádali a rozchádzali.
Mama ma stále prosí, aby som ju odviezol. Ja neviem, čo robiť. Nedokázal by som pokojne spávať s vedomím, že je tam bez nás. Možno by bolo lepšie všetko nechať a presťahovať sa s ňou naspäť na dedinu? Čo by ste robili na mojom mieste?
