Už som si myslela, že to nikdy nepoviem nahlas, ale… som unavená. Unavená zo špinavého riadu, neumytých podláh, neustáleho zápachu včerajšej stravy a pocitu, že nežijem vo vlastnom byte, ale v komunálke s nedbanlivými spolubývajúcimi. A to všetko kvôli mojmu vlastnému synovi a jeho „láskavke“, ktorá už dva mesiace žije u nás ako na dovolenke.
Marek má dvadsať rokov. Študuje na vysokej škole externo, nedávno sa vrátil z vojny a hneď si našiel prácu. Zdalo by sa – dospelý muž, začal samostatný život, pomáha s nájomným, nezaháľa. A ja som naňho naozaj hrdá. Až do jedného rozhovoru.
„Mami,“ povedal raz, „Zuzke je doma ťažko. Rodičia sa hádajú, hádžu po sebe čímkoľvek, nedovolia jej učiť sa. Nechaj ju u nás chvíľu pobudnúť, kým sa tam veci upokoja. Budeme ticho, nebudeme robiť problémy.“
Vtedy som dievčinu ľutovala. Chodila k nám aj predtým – tichá, slušná, oči sklopené, hlas sotva počuť. Čo som mala robiť? Navyše Marek má izbu pre seba, miesta bolo dosť. Ale ani vo sne by ma nenapadlo, aký „dar“ mi toto rozhodnutie prinesie.
Prvé týždne sa triedili: umyli riad, zametali, správali sa ticho. Dokonca sme si spoločne urobili rozvrh úklidu – sobota ich deň, streda môj. Tešila som sa: možno naozaj dospeli. Ale po troch týždňoch sa všetko rozpadlo.
Špinavé tanieriky so zaschnutými zvyškami jedla stáli v dazdive dni, na podlahe – vlasy, obaly, cukríkové papieriky. V kúpeľni – stopy šampónu, vlasy v odtoku, mydlové škvrny. Ich izba sa zmenila na skutočné barlov: oblečenie rozhádzané, drobky na stole, posteľ nikdy neupravená. Zuzka pokojne chodí po byte s maskou na tvári a telefónom v ruke, akoby bola v špá, a nie na návšteve.
Snažila som sa hovoriť, prosiť, opakovať. V odpoveď – stále to isté: „Nestihli sme, urobíme neskôr.“ A „neskôr“ sa natiahlo na týždne. Potom som im začala len podávať handriky a kefky – mlčky, bez výčitiek. Ale ani to nepomohlo. Raz rozliali omáčku na obrus – neutreli. Iba odišli. A znovu som všetko upratovala ja sama.
Keď som raz opäť vošla do ich izby a uvidela ten bordel, už som to nevydržala:
„Nechutí vám tu byť?“
A syn, bez mrknutia oka, odpovedal:
„Geniovia vládnu chaosu.“
Lenže v tomto chaose som žiadneho génia nevidela. Vidím dvoch dospelých ľudí, ktorým je pohodlné žiť v svinčiaku a nechať sa obsluhovať na úkor matky.
Marek síce sľúbil, že pomôže – nakúpi potraviny, prispieva na výdavky. V skutočnosti platí len nájom. Jedlo kupuje raz za týždeň, no objednávajú si jedlo skoro každý deň. Sushia, pizzu, donášky… aj mňa občas pocAj keď ma tiež občas pohostia, je mi to jedno – v chladničke je stále prázdno, a za tie peniaze by sme mohli jesť celá rodina celý týždeň.
