„Syn, budeš mať dom. Len ťa prosim, postaraj sa o svoju chorú sestru. Nemôžeš ju opustiť,“ zašepkala mu matka.
„Počúvaj ma, synku…“ zakašlala matka tak ticho, že Ján sotva počul.
Každé slovo jej stálo námahu. Choroba jej pomaly, ale neúprosne ubierala život. Ležala na posteli, vyčerpaná, takmer priehľadná. Janovi sa zdalo, že to nie je jeho matka. Kedysi bola vysoká, plná síl, s dobrouškou úsmevom. Teraz…
„Synku, prosím ťa, neopúšťaj Zuzku… Treba ju chrániť. Nie je ako ostatní… Ale je naša… Sľúb mi to…“ Matka s nečakanou silou stlačila Jánovu ruku. Kde v nej nabrala toľko energie, napadlo ho.
Ján sa zakrútil. Jeho pohľad mimovoľne skĺzol k staršej sestre, Zuzke, ktorá sedela v kúte ich malej bratislavskej bytovky. Už mala cez štyridsať, ale stále si hrala s bábikou, pričom si pobrmkávala nejakú nesúvislú melódiu. Usmievala sa, akoby ju čakal sviatok a nie rozlúčka s umierajúcou matkou.
Ján mal úspešný život: vlastnú stavebnú firmu, drahé SUV, priestranný dom pri Dunaji. Ale v tom dome nebolo miesto pre Zuzku. Jeho deti sa báli jej zvláštneho správania a manželka, Alžbeta, ju nazývala „bláznivou“. Hoci Zuzka bola tichá, neškodná, nikdy nikoho neotravovala.
„No… vieš… mám rodinu… a Zuzka… ona je…“ zamrmlal Ján a snažil sa uvoľniť ruku z matkinho slabého, no úporného úchopu.
„Synku, dom po tvojom otcovi bude tvoj… Pre Zuzku som nechala trojizbový byt. Všetko je už vybavené.“
„Odkiaľ peniaze?!“ Ján a Alžbeta na seba překvapene pozreli. Táto správa im rozjasnila tváre.
„Starala som sa o starú učiteľku… Nosila som jej jedlo, lieky… Bolo mi jej ľúto, bola dobrá. Neočakávala som, že mi odkáže svoj byt. Prepísala som ho na Zuzku, aby mala svoje miesto. Ale ty… ty sa o ňu postaraj, prosím… Neskôr ten byt príde tvojim deťom či vnukom… Kto vie, ako dlho bude žiť…“
Rozlúčili sa s matkou. Zomrela tej istej noci.
Zuzke sa zdalo, že ani nechápe, že ostala sama. Ján ju hneď vzal k sebe a začal rekonštrukciu v tom trojizbovom byte.
„Načo Zuzke taký veľký byt? Nech zatiaľ býva s nami. Ten byt prenajmeme,“ povedal s nadšením manželke.
Alžbeta najprv neodporovala. Zuzka nerobila problémy: celé dni si hrala s bábikami alebo preberala veci v skrini, stále s úsmevom. Ale jej zvláštnosti Alžbetu znepokojovali. „Dnes je tichá, ale čo bude zajtra?“ šepkala manželovi.
„Vydrž ešte chvíľu,“ žiadal ju Ján. No po pol roku od matkinej smrti, s pomocou známeho notára, prepísal na seba otcov dom aj sestrin byt. Zuzku presvedčil, aby podpísala nejaké papiere bez vysvetlenia.
Odvtedy sa život chorej sestry zmenil na peklo.
Keď bol Ján v práci, Alžbeta sa k Zuzke správala strašne. Nadávala jej, zapierala ju v izbe celé dni, ani v lete ju nepustila von. Niekedy miesto jedla jej dala misku s mačacou stravou, kričala na ňu, až biedna žena plakala. Raz Alžbeta Zuzku udrela do tváre. Zuzka sa tak vystrašila, že sa pomočila.
„Ty si nielen šibnutá, ale ešte ti tečie?! Vypadni z môjho domu, nechcem ťa vidieť!“ revila Alžbeta.
Zbalila Zuzkine veci do odpadového vreca a vyhodila ich za bránu.
„Kde je Zuzka? Dnes som ju nevidel,“ opýtal sa Ján večer, keď sa ukladal do postele.
„Odišla!“ odsekla Alžbeta podráždeno. „Predstav si, tvoja sestra sa pomočila práve uprostred obývačky, potom sa zamkla v spálni. Sotva som otvorila dvere, poučila som ju, a ona chytila tašku a utiekla. Nebudem predsa za ňou behať! Princezná sa urazila…“ oškerne sa uškrnula.
Ján stro”Ale odvtedy ho každú noc prenasledoval matkin výčitkavý pohľad, ktorý mu pripomínal, že za svoje skutky bude jednoklát odpovedať.”
