To nie je správne! Predsa je to jeho mama! Môže ju vziať k sebe domov! Takéto výroky prichádzajú z úst tých, ktorí sú blízki môjmu manželovi. Viem, že aj moji priatelia si myslia to isté, iba mi to nepovedia priamo do očí. Dôvodom je situácia s mojou svokrou.
Božena má 83 rokov, váži cez sto kíl a často je chorá. Prečo nedáš Boženu bývať k vám? pýtal sa ma bratranec pred pár rokmi. Je dobré, že jej každý deň pomáhaš, ale čo ak sa jej niečo stane v noci? Sama to má ťažké. Veď tvoj Daniel je jej jediný oporný bod.
Je jasné, že babka bude odkázaná na jediného syna, jedinú jeho manželku a jediného vnuka. Za posledných päť rokov Božena nevyšla z bytu ani raz. Bolí ju nohy a jej hmotnosť jej nedovolí pohybovať sa. Celé to začalo pred tridsiatimi rokmi. Vtedy bola moja svokra energická, mladá, zdravá a veľmi autoritatívna.
Koho si mi to priviedol domov? pohoršene sa pýtala mama môjho budúceho manžela, Daniela. Pre toto som obetovala celý svoj život?
Po týchto slovách sme mlčky kráčali k autobusu. V tom čase svokra bývala na vychytenej bratislavskej periférii, vo veľkom a peknom dome. Jej manžel mal významné postavenie, takže Božena žila dlhé roky veľmi dobre, aj po jeho smrti. V ten deň ma Daniel dobehol a išiel so mnou. Mala som šťastie na manžela: slepo svoju matku nepočúval, ale zároveň si svojich starších vážil. Snažil sa ma upokojiť a vysvetliť mi, že mama má skrátka takú povahu.
Po svadbe sme začali šetriť na vlastný byt. Daniel odišiel pracovať a vrátil sa až o pol roka. Podarilo sa nám v priebehu pár rokov kúpiť dom a postupne ho dokončiť. S Boženou sme veľmi často nebývali v kontakte. Stihla o mne naplniť Danielovi hlavu nezmyslami a rozprávala všade, že mu nedovolím pomôcť vlastnej mame. Akoby som to zakazovala. A podobne.
Rozhodla sa presťahovať sa do mesta, ale peniaze, ktoré dostala za dom, nestačili. Navrhla, aby sme prispeli, s tým, že byt bude raz patriť nášmu synovi, teda jej vnukovi. Lenže u notára náhle vyhlásila, že byt musí dediť ona, lebo jej kamarátka povedala, že babky často skončia bez bývania. Potom hovorila, že nechá byt tomu, kto sa o ňu bude v starobe starať. Chcela byť pani domu! Tvrdila, že ju oklameme a necháme bez ničoho.
Odvtedy ubehlo skoro dvadsať rokov. Na notárskom úrade jej celý personál počul nariekať a my sme sa cítili trápne. Rozhodli sme sa to nechať tak. Božena sa skoro presťahovala, no nedovolila nám spraviť ani drobné úpravy. Bývala tam asi mesiac, potom sa začala sťažovať, že všetko je staré, rozpadáva sa a pokazilo sa. Zo všetkého ma obviňovala: našla som jej zlý byt a chcela som ju oklamať.
Božena mala rada deti svojho bratranca, vlastného vnuka si nevšímala. Dokonca sa tvárila, že si nepamätá jeho narodeniny! Pred pár rokmi sa svokra zhoršila zdravotne. Pribrala tak, že sa ledva pohybovala po byte. Nosil som jej zdravé jedlá podľa lekárskych odporúčaní. Božena však nadávala a odmietala jesť, tvrdila, že len jej sesternica ju správne nakŕmi a že ja ju hladujem.
Minulý rok ma manžel začal prosiť, aby sme ju vzali k nám. Podľa neho mama už pochopila a rozhodla sa počúvať lekárov.
Dobre súhlasil som. Ale dal som podmienky: kuchyňa bude iba pod mojím vedením, varím len ja a rozhodujem, čo sa bude jesť, a žiadne návštevy jej bratrancov.
Svokra bola pobúrená, nechcela prísť, lebo si myslela, že príde a bude nám doma šéfovať. Ale u nás je len jedna pani domu a to som ja! Musel som ju navštevovať, upratovať, variť, a dokonca občas prespať. Sesternica sa ozvala iba telefonicky, tvárila sa, že má starosti, ale nikdy naozaj neprišla.
Svokra sa sťažovala cez telefón, že ju hladujem: nedostala sladkosti ani údenú klobásu. Žiadala, aby som jej priniesol koláče. Sesternica s odvolaním na nabitý program návštevu stále odkladala, hoci bývala trikrát bližšie než ja. Prišla len raz za mesiac s nezdravým jedlom, zatiaľ čo ja som sa o ňu staral každý deň.
Raz si svokra zavolala sesternicu a sťažovala sa, že jej zmizol náhrdelník a krížik. Vyhlásila, že v ten deň sme tam boli obe, ale bola si istá, že som to bola ja, kto ich vzal.
Bez slova som položil jedlo na jej stôl, zobral reťaz a krížik, ktoré spadli z nočného stolíka. Doma som všetko povedal manželovi. Rozhodol som sa, že už k nej viac nepôjdem. Navrhol som, aby sme ju dali do domova dôchodcov. Daniel súhlasil.
