„Syn nepríde, lebo nevesta ho nepustí.“ Tvrdí, že od neho stále niečo chceme a že náš dom jej nikdy nepatril.
„No, nepríde…“ povzdychne si Valentína s horkosťou v hlase. „S manželom sme si už takmer zvykli. Stále to isté. Najprv sľuby, potom ticho.“
„Čo sa stalo tentoraz?“ spýtam sa. „Opäť nevesta zakázala? Pamätám si, že ste s ňou nikdy nevychádzali najlepšie…“
„Možno zakázala. Aj keď syn nikdy nepriznal, že ho drží doma. Ale je to jasné… Kedysi prichádzal častejšie. Teraz? Nič. Našla si spôsob, ako ho udržať pri sebe. Dokonca strechu budeme musieť opraviť s nádenníkmi – syn, ako vidíte, si ani jeden deň nevyhradí,“ hovorí Valentína, ktorej je zrejmé, že sa snaží neprejaviť zranenie.
Ide o jej štyridsiatnikového syna Jozefa. Pred dvanástimi rokmi odišiel z rodnej dediny, usadil sa v Košiciach, pracuje ako mechanik. Kedysi všetko robil sám, teraz len dohliada. Oženil sa, kúpil si byt. Všetko sám. Svoju ženu, Danu, našiel neskoro – obaja boli už v rokoch, keď sa dali dokopy.
„S nikým pred ním vážne nechodila,“ pokračuje Valentína. „A ja viem prečo. Ten jej charakter… náročný. Od prvého pohľadu sme sa nepochopili. Snažila som sa, úprimne. Ale ona… akoby ma od začiatku považovala za nepriateľa.“
„Párkrát som ju počula po telefóne,“ vloží sa susedka, „akoby sa mu posmievala, aj keď len zdravila. Nerozumiem, čo na nej ten chlap videl.“
Dana takmer nekomunikuje s Jozefovými rodičmi. Raz do roka, s jej veľkým súhlasom, môže za nimi prísť. A to – bez nej. Tento rok Jozef sľúbil, že príde na jar – pomôcť s opravou strechy. Lístky kúpil. Ale nevesta, ako sa neskôr ukázalo, všetko prehrala po svojom.
„Je tehotná,“ hovorí Valentína s podráždením. „Takže teraz, ako vidíte, ju prý nesmie nechať samu. Hoci dospelá žena, sestrička, čo jej hrozí? Už dva týždne mu vháňa do hlavy strach. On najprv vzdoroval, ale potom…“
„A ako to má vyzerať?“ krúti hlavou Valentínin manžel. „Vodí ju za ruku do práce? Má predsa rodičov v meste – nech pomôžu oni. Prečo sa má vzdať všetkého kvôli nej?“
„Práveže,“ súhlasí Valentína. „Som si istá, že ju podnecuje jej matka. Veď nehoď ho tam, čo ak sa vráti a rozvedie sa. Jej mladšia dcéra, mimochodom, takto ostala sama s dieťaťom. Teraz býva u rodičov.“
„Ale Jozef nie je taký človek,“ namietam. „Je poctivý. A prečo by neprišli spolu?“
„To by nebolo!“ mávne rukou Valentína. „Dana by s ním nikdy neprišla. Môj muž jej raz zavolal – a ona spôsobila takú scénu, že mi prikázal, aby som synovi už nikdy nevolala. Zbytočné.“
„A čo mu povedala?“
„Že od neho stále niečo chceme. Že ho držíme ďaleko od jeho vlastnej rodiny. Že už nemá silu s nami bojovať. Že dovolenku má tráviť s manželkou a dieťaťom, nie ‘rozmaznávať rozmarom starých rodičov’. A že náš dom jej nikdy nepatril, nech si ho necháme.“
„To je drzosť! A syn?“
„Hovorí, že za to nemôže. Že nechce zhoršovať situáciu. Že sa bojí o tehotenstvo. Všetko chápem. Ale to nie je spravodlivé. Vychovali sme ho, dali sme mu všetko, čo sme mohli. A teraz si nemôže vyhradiť ani jeden deň?“
Valentínin manžel to už nezvladol. Zhnevaný synovi povedal, že naňho čakať nebude – najmú si robotníkov, všetko vybavia sami. A nech už zostane s manželkou, ak je preňho dôležitejšia ako vlastní rodičia.
„Lenže on to nechápe,“ hovorí Valentína potichu. „Žien môže byť veľa… Ale rodičia sú len jedni. A nestoja tu naveky.“
