Dnes večer, keď píšem tieto riadky do môjho denníka, premýšľam nad tým všetkým, čo za tie roky prežívame s mojou svokrou. Priznám sa, myšlienka, že by mala prísť bývať k nám, mi nikdy nebola blízka. U nás je len jedna gazdiná a tou som ja.
Nebolo to jednoduché vysvetliť to Danielovi ani jeho rodine. Je to predsa jeho mama! Mal by sa o ňu postarať, vziať ju k sebe domov! ozývali sa tety, švagriné, všetci, čo len mohli. Viem, že si to myslia aj ďalší známi, hoci mi to nehovoria priamo do očí. Stalo sa to témou všetkých posedení rodiny.
Moja svokra Mária, má už 83 rokov a váži vyše sto kíl. Zdravotne je na tom biedne. Prečo nevezmete Máriu k sebe? pýtala sa raz Danielova sesternica. Je fajn, že jej pomáhate, ale čo ak sa jej niečo stane v noci? Je jej ťažko samej. Veď Daniel je jej jediný syn…
Je samozrejmé, že o babku sa postará jej syn s rodinou. Lenže za posledných päť rokov Mária nevyšla ani raz z bytu. Bolia ju nohy a jej hmotnosť jej nedovoľuje sa hýbať. Pritom kedysi bola svieža, sebavedomá, presadzovala si svoje všade, kde sa objavila.
Nikdy nezabudnem, keď ma Daniel prvýkrát priviedol domov. Koho si mi to priviedol? skríkla vtedy jeho mama. Na túto ženskú som ťa vychovávala? Kvôli tejto obetujem život? Zostala som ticho, nastúpila do autobusu a išla domov s pocitom, že nie som vítaná.
Vtedy žila Mária vo veľkom dome na okraji Bratislavy, krásnom a zariadenom. Jej muž bol vedúcim na úrade, mali sa teda dobre, aj keď už dávno ovdovela. Daniel za mnou vtedy prišiel domov. Vždy bol skvelý muž vedel sa postaviť za mňa, hoci mamku rešpektoval.
Po svadbe sme sporili na vlastné bývanie. Daniel chodil pracovať do Rakúska, bývali sme chvíľu oddelene. Ušetrili sme, kúpili menší domček, začali prerábať. Navštevovali sme Máriu občas ona však medzitým každému, koho stretla, rozprávala, že jej synovi zakazujem pomáhať matke.
Keď predávala svoj dom a chcela ísť bývať do Žiliny, peniaze nestačili ani na jednoizbový byt. Poprosila nás o finančnú pomoc a sľúbila, že byt napíše na nášho syna, vnuka Tomáša. Lenže u notára zrazu zmenila názor, lebo jej známa povedala, že babky potom zostanú bez strechy nad hlavou. Nakoniec povedala, že byt napíše na toho, kto sa o ňu postará na starobu.
Dodnes si pamätám ten trapas na notárstve. Všetci počuli jej lamentovanie, my sme sa cítili, ako by naše úmysly boli len vypočítavosť. Nakoniec sme zatli zuby a nechali všetko tak. Mária sa nasťahovala do bytu a zakazovala nám tam čo i len čokoľvek vymeniť, opraviť. Po mesiaci už všetko kritizovala, že je staré, že som jej nakúpila zlé veci a chcem ju podviesť.
Ku svojej sesternici sa mala ako k vlastnému dieťaťu, nášho Tomáša však ignorovala. Keď mal Tomáš narodeniny, tvárila sa, že ani nevie, o čo ide. Pred pár rokmi ochorela, pribrala ešte viac a už ledva vstala z postele. Nosila som jej jedlo podľa lekára, ale vyčítala mi, že ju hladujem, len sesternica vie, čo je dobré, a ja ju trápiť. Často sa nadávala aj na to, že jej nedovolím sladké a údené.
Minulý rok začal Daniel s prosbami, aby sme si ju zobrali k sebe domov. Podľa neho už pochopila, že musí dodržiavať lekárske rady. Súhlasila som, ale len s podmienkami: v kuchyni budem gazdiná len ja žiadne návštevy jej sesternice, žiadne zasahovanie do varenia. Márii sa to samozrejme nepáčilo ona chcela prísť a veliť.
Tak teda zostala vo svojom byte. Navštevovala som ju, varila, umývala, dokonca aj prenocovala, keď bolo treba. Jej sesternica len občas zavolala, že je zaneprázdnená.
Raz mi svokra telefonovala, že jej zmizol zlatý retiazok a krížik. Spomenula, že v ten deň sme tam boli obe. Bola si však istá, že som to bola ja, kto ich ukradol. Bez slova som položil obed na stôl, potom som z pod nočného stolíka vytiahol retiazku aj krížik.
Doma som to povedal Danielovi a rozhodol som, že už pri nej viac neostanem. Navrhol som mu umiestniť ju do domova dôchodcov. Daniel súhlasil.
Dnes viem, že rodina je dôležitá, ale každý má svoje hranice a niekedy je najväčší dôkaz lásky priznať si, že nie všetko dokážeme sami. Uctiť si rodiča znamená aj nespaľovať seba.
