Dnes si musím niečo zapísať, pretože posledné mesiace ma to ťaží na srdci viac, než dokážem nahlas povedať. Môj svokor a jeho rodina často hovoria:
Prečo si mama nezoberie svoju mamu k sebe? Veď v dome je len jedna pani a tou som ja.
Viem, že sa na mňa s týmto pozerajú aj moji známi, aj keď priamo do očí mi to nikto nepovie. Týka sa to situácie s mojou svokrou Elenou.
Elena má už 83 rokov, váži cez sto kíl a často ju trápia choroby.
Prečo ju nevezmete k sebe domov? pýtala sa raz pred pár rokmi sesternica. Dobre, že jej denne pomáhate, ale čo v noci, ak by sa jej niečo stalo? Nie je pre ňu ľahké byť samá. Veď tvoj Peter je jej jediná opora.
Je to vraj samozrejmé: že sa o babku bude starať jediný syn, jeho jediná žena a jej jediný vnuk. Už päť rokov Elena z bytu nevyšla. Bolia ju nohy, jej hmotnosť jej to nedovoľuje. Ale začalo sa to už pred tridsiatimi rokmi. Vtedy bola svokra mladá, plná energie, zdravá a mala rada nad všetkým kontrolu.
Koho si mi to priviedol? zodvihla hlas, keď ma prvýkrát predstavoval Peter svojej mame. Veď som ti celý život obetovala len kvôli tejto osobe?
V tichosti som sa po tomto zbalila a išla na autobus. Elena vtedy bývala v krásnej vile na bratislavskom predmestí, s manželom, čo bol vedúcim v podniku mala sa naozaj dobre, aj potom, keď už bola vdova. V ten deň ma Peter dobehol a vrátil sa so mnou. Mám šťastie na muža: nepočúva svoju mamu bez rozumu, ale starších rešpektuje. Snažil sa ma upokojiť, že jeho mama je taká povaha.
Po svadbe sme začali šetriť na vlastné bývanie. Peter chodieval na týždňovky; niekedy bol preč pol roka, len aby sme si mohli kúpiť ten náš malý domček. Potom sme ho prerobili a konečne sme sa nasťahovali sami. Elenu sme často nenavštevovali. Medzitým si stihla pohovárať o mne všade, kde sa dalo:
Vidíte, moja nevesta nechce, aby pomáhal svojej mame. Ako to, že nechce? A podobné reči.
Potom sa rozhodla presťahovať do mesta, ale peniaze z predaja domu jej nestačili. Navrhla nám, nech jej prispievame a sľúbila, že byt napíše na nášho syna, jej vnuka. No u notára zrazu zmenila názor: vraj byt zapíše na seba, lebo známa ju varovala, že inak môže ostanúť na ulici. A ešte že ho nakoniec napíše na toho, kto sa o ňu bude starať, keď bude stará a chorá. Chcela byť stále pani domu! Hovorila, že ju oklameme.
Je to už skoro dvadsať rokov, čo sa to stalo. Celá notárska kancelária musela počúvať jej výlevy a nám bolo naozaj zvláštne. Nakoniec sme to nechali tak. Nasťahovala sa okamžite a nedovolila nám ani základné úpravy. Po mesiaci sa začala sťažovať, že je všetko staré, rozpadá sa a nefunguje ako má. Všetku vinu hádzala na mňa: že som jej našla zlý byt a chcela ju “ožobráčiť”.
Elena milovala deti svojej sesternice, ale svojho vlastného vnuka prehliadala. Niekedy robila, že si ani nepamätá jeho narodeniny! Pred pár rokmi ochorela. Zostala taká ťažká, že už ledva chodila po byte. Nosila som jej jedlá podľa lekárskych predpisov, ale len ma nadávala, že ju hladujem, že len sesternica jej vie dobre navariť, a so mnou je stále hladná.
Minulý rok ma Peter začal prosiť, nech si ju vezmeme k nám. Podľa neho vraj mama už pochopila, že musí počúvať doktorov.
Dobre, povedala som, ale mám podmienky: kuchyňa je moja, len ja rozhodujem, čo sa varí a čo sa bude jesť. A žiadne návštevy jej sesterníc.
Svokra bola urazená a nechcela ísť, lebo si myslela, že príde a bude vládnuť v našom dome ako doma u seba. Ale my máme doma len jednu pani! Ja! Neostávalo mi nič iné, len ju navštevovať, variť, upratovať, aj prespávať, keď bolo treba. Jej milovaná sesternica sa vždy len ozývala telefónom, že má o Elenku strach.
Moja svokra ma pred rodinou ohovárala, že ju hladujem: že jej nedávam sladkosti a údeniny. Prosila sesternicu, nech jej donesie koláče a slaninku, lebo ja jej vraj nič nedoprajem. No ona vždy len sľubovala, že príde, ale mala vraj priveľa práce, aj keď býva trikrát bližšie než my. Prišla vždy len raz za mesiac, priniesla jej niečo nezdravé a odišla a ja som po celý čas obetovala svoje pohodlie.
Raz svokra volala sesternicu a lamentovala, že jej zmizol náhrdelník s krížikom. Povedala, že sme tam boli obe, ale je si istá, že ja som tie šperky vzala.
Bez slova som položila jej obed na stôl a našla ten náhrdelník s krížikom spadli jej za nočný stolík. Doma som všetko povedala Petrovi a rozhodla som sa, že už k nej viac chodiť nebudem. Navrhla som, že Elenu umiestnime do domova dôchodcov. Peter súhlasil.
Ako sa hovorí, doma len jedna gazdiná. Ja som si tú svoju pozíciu tvrdo vybojovala a nejdem si ju nechať vziať, nech si okolie myslí čo chce. V srdci to bolí, ale dúfam, že týmto krokom všetkým nám odľahne.
