Toto nie je dobré! Veď je to jeho mama! Tiež ju môže vziať k sebe domov! Takéto slová vychádzajú z úst ľudí blízkych môjmu manželovi. Viem, že aj moji priatelia si to myslia, len mi to nehovoria priamo. Dôvodom je situácia s mojou svokrou.
Božena má osemdesiattri rokov, váži vyše sto kíl a často ju trápi zdravie. Prečo si ju nevezmeš k sebe, nech žije s vami? pýtal sa minulý rok bratranec Pomáhaš jej každý deň, ale čo ak sa niečo stane v noci? Jej je ťažko ostať samej. Napokon, tvoj Ľuboš je jej jediná opora.
Je jasné, že babka bude odkázaná na svojho jediného syna, jeho jedinú manželku a jediného vnuka. Posledných päť rokov Božena nevychádza z bytu bolia ju nohy, jej váha ju tlačí k stoličke, pohyb je vzdialená krajina. Začalo to už pred tridsiatimi rokmi vtedy bola svokra energická, mladá, zdravá a mala neochvejnú autoritu.
Koho si mi to priviedol? pohoršene vyhlásila mama môjho budúceho manžela, Ľuboša. Kvôli tejto som obetovala celý svoj život?
Po tých slovách sme mlčky odchádzali na autobus. Vtedy svokra bývala v prominentnej štvrti Trenčína, v peknom veľkom dome. Jej manžel mal vážnu pozíciu, takže Božena žila dobre aj po jeho smrti. V ten deň sa ku mne Ľuboš pridal, mal šťastie nepočúval mamu slepo, ale vážil si starších. Snažil sa mi vysvetliť, že je taká, lebo to je jej povaha.
Po svadbe sme začali šetriť na vlastný byt. Ľuboš odišiel a nevrátil sa pol roka pracoval. O pár rokov sme si kúpili dom a dokončili ho sami. S Boženou sme sa nestretávali často. Stačila jej chvíľa, aby stihla porozprávať všetkým aj Ľubošovi že ju nevlastná dcéra nechce pustiť k mamke. Ako to, že ju nechce? No, prosto tak.
Rozhodla sa presťahovať do mesta, ale peniaze za dom jej nestačili. Navrhla, nech prispejeme, s prísľubom, že byt zdedí náš syn, jej vnuk. Ale keď sme u notára sedeli, tvrdo vyhlásila, že byt musí zostať jej, lebo kamarátka povedala, že babky takto prichádzajú o byt. Potom tvrdila, že ho nechá tomu, kto sa o ňu na starobu postará. Chcela byť pani domu! Vravela, že ju určite oklameme a necháme bez ničoho.
Uplynulo už dvadsať rokov. Celé notárstvo počulo jej vzdychy a nám bolo nepríjemne, tak sme jej to nechali byť. Presťahovala sa okamžite, ani nám nedovolila urobiť malé úpravy. Bývala tam mesiac, potom sa začala sťažovať, že všetko je staré, rozpadá sa, kazí. Za vinu všetko dávala mne: vraj som jej vybrala zlý byt a chcela ju ošáliť.
Božena mala rada deti bratranca, vlastného vnuka si nevšímala. Dokonca predstierala, že si nevie spomenúť na jeho narodeniny. Pred pár rokmi ochorela a pribrala tak, že sama sa už nepohne po byte. Nosila som jej jedlo predpísané lekárom, zdravšie. Božena však nadávala, odmietala jesť, slovami že iba bratranec ju vie nakŕmiť poriadne ja ju vraj hladujem.
Minulý rok začal môj manžel naliehať, aby sme ju vzali k nám. Podľa neho už mama pochopila, že musí poslúchať lekára.
Dobre, súhlasila som, ale dala som podmienky: kuchyňa bude patriť len mne, len ja budem variť, rozhodujem, čo jeme, a žiadny bratranec nesmie prísť.
Svokra bola pobúrená a odmietala prísť, myslela si, že dom bude jej a bude nám rozkazovať. Ale u nás je len jedna pani! A tou som ja! Tak som ju navštevovala, upratovala, varila, občas ostávala aj cez noc. Obľúbený bratranec vyjadroval záujem už len cez telefón.
Svokra sa mi sťažovala: že ju hladujem, nedávam jej sladkosti ani klobásu. Prosila, aby som prišla a doniesla jej koláče. Lenže bratranec, vraj kvôli nabitému programu, stále odkladal návštevu. Hoci býval trikrát bližšie ako ja! Prišiel len raz za mesiac s nezdravými pochúťkami, zatiaľ čo ja sa o svokru starala každý deň.
Raz Božena volala bratrancom a vyplakávala, že jej zmizol náhrdelník a krížik. Vraj sme boli v ten deň obe a že som jej to ukradla.
Bez slova som položila jedlo na stôl a zdvihla reťaz s krížikom, ktorá spadla z nočného stolíka. Doma som všetko Ľubošovi vyrozprávala a rozhodla sa, že už za ňou nepôjdem. Navrhla som, aby sme ju poslali do domova dôchodcov. Ľuboš prikývol.
Noc bola potemnená, všetko sa miešalo stuha náhrdelníka zväzovala čas, krížik sa menil na orech na podlahe, bratranec spieval v telefóne tichú uspávanku, Božena plakala, že je hladná, ale jej hlas bol potichu a zmizol v kúte, kde býva lúka, ktorá ešte nevyrástla.
