To predsa nie je správne! Je to predsa jeho mama! Môže ju zobrať k sebe domov! Takéto reči sa ozývajú z úst blízkych manželovi. Viem, že aj moji priatelia majú podobný názor, ale nik mi to nepovie priamo. Dôvodom je situácia so svokrou.
Jolana má už 83 rokov, váži viac než sto kilogramov a často je chorá. Prečo si nevezmeš Jolanu k sebe? pýtal sa ma pred pár rokmi bratranec Je síce pekné, že jej pomáhaš každý deň, ale čo ak by sa niečo stalo v noci? Je pre ňu ťažké byť sama. Napokon, tvoj Viktor je jej jediná opora.
Je jasné, že o babku sa postará jediný syn, jediná jeho manželka a jediný vnuk. Posledných päť rokov Jolana nevyšla z bytu ani raz. Bolia ju nohy a nadváha jej nedovoľuje pohyb. Začalo to pred tridsiatimi rokmi, keď bola svokra energická, mladá, zdravá a veľmi panovačná.
Koho si mi to priviedol? rozhorčene sa pýtala mama môjho budúceho manžela Viktora. Pre takúto som obetovala celý život?
Po týchto slovách sme kráčali mlčky až na autobusovú zastávku. Vtedy Viktova mama bývala v prestížnej časti Bratislavy, v veľkom a peknom dome. Jej manžel mal významnú funkciu, takže Jolana žila dobre aj po jeho smrti. V ten deň ma Viktor dobehol a šiel so mnou. Mala som šťastie v manželovi: nepočúval slepo svoju mamu, ale ju rešpektoval. Snažil sa mi vysvetliť, že jeho mama je jednoducho takého charakteru.
Po svadbe sme začali šetriť na vlastný byt. Viktor odišiel pracovať a pol roka som ho takmer nevidela. Po pár rokoch sme si byt kúpili a dokončili jeho úpravy. Nechodili sme často za Jolanu. Stihla o mne rozšíriť rôzne reči Viktorovi i všetkým známym. Vraj jej neumožňujem synovi pomáhať matke. Akože mu bránim? Také a podobné reči.
Rozhodla sa presťahovať do mesta, ale peniaze za dom jej nestačili. Navrhla nám, aby sme prispeli a sľúbila, že byt odkáže nášmu synovi, jej vnukovi. No u notára náhle povedala, že byt má zostať jej, lebo kamarátka jej hovorila, že staré mamy často prídu o bývanie. Neskôr už tvrdila, že byt odkáže tomu, kto sa o ňu postará v starobe. Chcela byť pani domu! Vraj ju podvedieme a necháme bez ničoho.
Odvtedy prešlo takmer dvadsať rokov. Všetci v notárskej kancelárii počuli jej sťažnosti a bolo nám poriadne nepríjemne. Rozhodli sme sa nechať to tak. Presťahovala sa rýchlo a ani nám nedovolila urobiť drobné úpravy. Bývala mesiac, potom sa začala sťažovať, že všetko je staré, všetko padá, nič nefunguje. Svokra ma obvinila zo všetkého: vraj som jej našla zlý byt a chcela ju obrať.
Jolana milovala deti svojho bratranca, vlastného vnuka však ignorovala. Tvárila sa, že si ani nepamätá jeho narodeniny! Pred pár rokmi sa svokra ešte viac zhoršila. Pribrala tak, že už ledva chodila po byte. Nosila som jej zdravé jedlá, ktoré jej predpísal lekár. Jolana však nadávala a odmietala jesť, tvrdila, že jedine bratrancova dcéra vie “poctivo” nakŕmiť a ja ju vraj hladujem.
Minulý rok ma Viktor začal prosiť, aby som ju vzala k nám. Vraj mama už chápe, že musí poslúchať lekára.
Dobre súhlasila som, ale stanovila podmienky: kuchyňa bude patriť iba mne, budem variť len ja a rozhodovať, čo jeme, a nikto z jej bratancov nám nebude chodiť do domu.
Svokra sa rozčúlila, odmietla prísť, pretože si myslela, že nás potom ovládne a bude veliteľkou domácnosti. Ale u nás je len jedna pani domu a to som ja! Musela som ju navštevovať, upratovať, variť, dokonca som tam aj prespávala. Jej obľúbená bratrancová dcéra sa ozývala iba telefonicky.
Svokra sa sťažovala, že ju hladujem: neprinášam jej sladkosti ani údenú klobásu. Prosila, aby som jej doniesla koláče, ale jej bratrancová dcéra si stále našla dôvod neprísť. Aj keď bývala trikrát bližšie ako ja, prišla iba raz za mesiac s nezdravým jedlom, zatiaľ čo ja som sa o Jolanu starala každý deň.
Raz volala svokra svojej bratrancovej dcére, že jej zmizla retiazka a krížik. Tvrdila, že sme tam boli obe, ale je presvedčená, že som to zobrala ja.
Bez slova som jej položila jedlo na stôl a našla retiazku aj krížik spadnuté za nočný stolík. Doma som o všetkom povedala Viktorovi, rozhodla som sa, že už za Jolanu viac nepôjdem. Navrhla som, aby išla do domova dôchodcov. Viktor súhlasil.
Človek niekedy musí premýšľať o vlastných hraniciach a nevzdávať sa svojho pokoja len preto, že sa to od neho očakáva. Pomáhať je správne, ale je dôležité nájsť rovnováhu medzi vlastnými potrebami a pomocou druhým. Ak neviete povedať nie, môžete byť nešťastní a vyčerpaní. Skutočnú lásku a úctu si rodina zachová, keď sa navzájom naučí rešpektovať aj vlastné limity.
