Spomínam si, ako dávno, pri večeri, syn zahlásil: Rozhodol som sa, že sa ožením.
Otec sa uchechtol a mama zložila lyžicu, uprene sa pozrela na syna.
Čože? opýtala sa zmätene. S kým?
Je nová. Taká nádherná, taká múdra, taká očarujúca, vzdychol lenivo chlapec a oprel si hlavu o dlaň.
Kvôli tejto dievčine mu prestalo chutiť jedlo, nič nedokázal robiť poriadne.
A vie o tom vôbec? opýtal sa otec, snažiac sa nezasmiať.
Áno Dnes som jej to povedal a odpovedala, že jej to nevadí, vraj chce len, aby som mal vlastný byt.
Ty máš byt? mama bola prekvapená.
Samozrejme, že mám. Teda, bývame v byte. Otec má auto a sľúbil som jej, že ho požičiam na svadbu
Otec len pokrútil hlavou tak, akoby chcel naznačiť, že na také sľuby nie je zvedavý a auto synovi len tak skoro nepožičia.
A čo ona? Bude dobrá nevesta? mama sa už pustila do debaty.
Áno, nadšene odpovedal syn. Je milá a pekne rozpráva.
Mama nevydržala a rozosmiala sa, ukázala pritom na synovu poloprázdnu misu.
Veď napokon ani neješ!
Nechaj ho, žartoval otec, myslí stále na tú svoju budúcu svadbu. Ale zakazujem ti ženiť sa, kým mi neukážeš známky z matematiky a zo slovenčiny.
Chlapec sa na otca vystrašene pozrel. Celý deň myslel na tú dievčinu, žiadne úlohy neurobil a dnešnú diktovanú písomku pokazil, pretože ho rozptýlila kráska z triedy. Bola najkrajšia, akú kedy videl. A nebol jediný, kto sa do nej zamiloval venoval jej celú svoju pozornosť namiesto štúdia.
No táto, prosím!
A teraz, keď si sa najedol, choď si dorobiť úlohy. Žiadna svadba, byt ani auto, kým nebudú známky lepšie ako štyri.
Syn sa urazene postavil od stola a zamieril do izby.
Ach, tí piataci, povzdychla mama.
Ani mi nevrav pritakal otec.
