Dnešný večer pri večeri bol v našom byte na sídlisku v Bratislave poriadne rušný. Rozhodol som sa, že si to napíšem do denníka možno raz budem čítať, ako to všetko začalo.
Pri stole som sa v plnej vážnosti rozhodol oznámiť: Mama, otec, rozhodol som sa, že sa ožením. Otec sa potichu zasmial a mama sa prekvapene pozrela na mňa, akoby jej v ústach zastalo jedlo.
Čo tým myslíš, kto je tá šťastná? spýtala sa zaskočená. S kým sa chceš ženiť?
Je nová v našej triede, vzdychol som a s rukou podopierajúcou hlavu rozmýšľal nad Katkou. Tak milá, pekná a inteligentná chýba mi slová, keď na ňu myslím.
Odkedy som ju uvidel, už nemyslím na jedlo ani na nič poriadne; celá moja pozornosť sa upriamila len na ňu.
Otec sa pobavene spýtal: Vie o tom vôbec tá dievčina?
Áno, odpovedal som. Dnes som jej to povedal a ona sa len usmiala. Vraj jej neprekáža, len chce, aby som mal aspoň vlastný byt.
Mama na moment zostala prekvapená: A ty máš vlastný byt?
Samozrejme! tvrdil som hrdinsky, veď bývame tu. Otec má auto, a sľúbil som jej, že mu ho na svadbu požičiam
Otec neveriacky krútil hlavou, že auto na svadbu rozhodne nebude až také určité.
Mama sa už začala vžiť do role budúcej svokry: A čo ona prinesie do manželstva? Je dobrá nevesta?
Áno, odpovedal som nadšene. Katka je krásna a vie hovoriť príjemne.
Mama už mala čo robiť, aby sa nerozosmiala: Ale na tanieri ti ostáva všetko, dnes si skoro nič nejedol.
Otec si neodpustil poznámku: Nechaj ho, rozum mu zamotalo svadobné plánovanie. Ale upozorňujem žiadne ženby, dokým mi neukážeš známky z matematiky a slovenčiny!
Zostal som po tejto vete vydesený. Celý deň som totiž myslel len na Katku žiadne úlohy, diktát som napísal zle, lebo ma rozptyľovala najkrajšia dievčina v šiestej triede. Nebol som jediný, koho očarila, ale dal som si záležať, aby získala moju pozornosť.
No táta!
Najskôr úlohy, potom svadba, byt, auto. Kým nebudeš mať známky nad štyri, zabudni na všetky tieto veci, uzavrel otec a mávol rukou ako rozhodca.
Cítil som sa urazený, ale poslúchol som a odišiel som do izby nad učebnice.
Mama spokojne vzdychla: Ach, tí naši šiestaci!
No jasné prikývol otec, akoby tú vetu poznal už od nepamäti.
