Sedím v kuchyni nášho malého bytu v Košiciach, zovretá v rukách šálku už studeného čaju, hnevné slzy ma dusia. S manželom Jánom sme založili rodinu, a navonok všetko vyzerá dobre: útulný domov, auto, stabilný príjem. Napriek tomu sa naše šťastie rozpadá kvôli jeho sedemnásťročnému synovi z predchádzajúceho manželstva, Tomášovi, ktorý teraz býva s nami. Čas trávi aj u svojej matky, ale stále častejšie sa zabýva u nás, meniac môj život na nočnú moru.
Tomáš je ako trn v srdci. Správa sa ku mne ako k služke, rozhadzuje veci, necháva špinavý riad a na moje proseby o pomoc len pokrčí plecami. Najhoršie je, že útočí na môjho štyročného syna Adama. Videla som, ako mu dal facku len preto, že sa dotkol jeho telefónu. Moja malá dcérka Zuzka spí v našej izbe, lebo v tomto dvojizbáku nie je miesto pre jej posteľ. Keby Tomáš odišiel k matke, mohli by sme konečne upraviť izbu pre naše deti.
Ale Tomáš neodíde. Jeho gymnázium je kúsok odtiaľto, a radšej býva s otcom. Celé dni zíza do počítača, reví do mikrofónu keď hrá, a Adam nemôže spať. Som vyčerpaná: varenie, upratovanie, deti… a on ani prstom nepohne. Jeho prítomnosť je ako tmavý mrak nad našim domovom, kazí každú chvíľu.
Skúsila som to prediskutovať s Jánom, prosila som ho, aby presvedčil syna, nech sa vráti k matke. Jeho bývalá žena, Alena, býva sama v priestrannom trojizbáku. My sa tlačíme štyria v príliš malom byte, kde každý kút kričí o miesto. Je to spravodlivé? Keby aspoň Tomáš vychádzal s mojimi deťmi, ale on ich tyranizuje. Adam začína byť ako on, drzý a rozmaznaný. Bojím sa, že vyrastie s rovnakou lhostajnosťou, rovnakou aroganciou.
Ján odmieta konať. To je môj syn, nemôžem ho vyhodiť, opakuje, slepý k mojim trápeniam. Kvôli Tomášovi sa hádam
