Syn môj, nechcem, aby ste sa kvôli mne hádali! Radšej ma odvez do domova dôchodcov!
Pred pol rokom som si zobral k sebe mamu. Je už naozaj staručká má osemdesiattri rokov. Odkedy nám otec zomrel, ťažko jej bolo samote žiť na dedine. Naše deti sú už dávno dospelé, žijú si po svojom a my s Dorotou zostali sami v dvojizbovom byte tu v Bratislave. Myslel som si, že to nebude veľký problém.
Najskôr sa Dorota ani nesťažovala, ale už po týždni ju mamina prítomnosť začala rozčuľovať. Raz mi povedala:
Vieš čo, nech mama je radšej neskôr, nech dojeme prv my
Prečo by mala?
Tak je to lepšie. Úplne stratím chuť do jedla, keď ju vidím, ako žuje bez zubov. Nedá sa na to pozerať.
Prestane, všetci raz zostarneme.
Ale to je iné.
Aj mamina črevná slabosť jej prekážala, a navyše hrozne v noci chrápe. Dorota jej zakazovala chodiť do kuchyne a v jednom čase jej povedala, aby nevychádzala zo svojej izby. A potom sa mi jedného večera zverila:
Vieš, nečakala som, že sa tu tak dlho zdrží. Ja už to naozaj nezvládam.
Ale čo navrhuješ?
Vráť ju späť na dedinu.
Sama to však nezvládne!
Všetci tak žijú! Prečo ja mám mať pocit, že vo vlastnom byte som len hosť? Každý deň musím znášať chrapčanie a zápach?
Bol som úplne bezradný. A nedávno, keď som sa vrátil z práce, mama sedela v chodbe, pekne oblečená s kufrom vedľa seba.
Mama, prečo tu tak sedíš?
Syn môj, odvez ma do domova seniorov!
Prečo? To je zbytočné…
Nechcem, aby ste pre mňa stratili rodinný pokoj.
Mama ma čoraz viac presviedča. Ale neviem, čo mám robiť. Nedokážem si predstaviť, že by som žil s vedomím, že tam osamela. Možno by bolo lepšie všetko tu nechať, vzdať sa bytu a presťahovať sa s mamou späť na dedinu? Ako mám rozhodnúť?
Niekedy život postaví človeka pred voľby, z ktorých ani jedna nie je príjemná. No nezabúdajme, že rodičia sú pre nás oporou po celý život a aj na starobu si zaslúžia našu úctu a trpezlivosť. Pravá láska sa prejavuje tým, že v ťažkých chvíľach hľadáme riešenia, v ktorých nikto nezostane opustený.
