Syn môj, nechcem, aby si sa pre mňa rozviedol! Zaveď ma radšej do domova dôchodcov!
Pred polrokom som si vzal k sebe mamu. Dnes má už úctyhodných osemdesiattri rokov. Po smrti otca jej bolo v tej našej malej dedinke veľmi smutno a ťažko. Moje deti sú už dospelé, majú vlastné domácnosti. Ostali sme s manželkou sami v dvojizbovom byte v Bratislave, a tak som si pomyslel, že to predsa nebude problém.
Na začiatku manželka nič nehovorila, no už po týždni ju mamina prítomnosť začala veľmi dráždiť.
Pozri, nech je radšej sama, až po nás, povedala raz nevrlo.
Prečo, prosím ťa?
Je mi nepríjemné dívať sa, ako nemôže dobre žuť, keď už nemá zuby. Strácam chuť do jedla.
Ale prosím ťa, všetci raz zostarneme.
To je niečo úplne iné.
Manželke tiež prekážalo, že má mama už problémy s trávením, a v noci často veľmi hlasno chrápe. Zakazovala jej chodiť do kuchyne a neskôr už vlastne aj vyjsť z izby. Raz mi povedala už úplne obnažene:
Vieš čo, ja som fakt nečakala, že tu bude tak dlho. Už to nezvládam.
A čo navrhuješ? pýtal som sa nechápavo.
Pošli ju späť na dedinu.
Veď sama to už nezvládne!
A čo, všetci tak žijú! Deti sa predsa celý život nestarajú o rodičov! Prečo mám žiť vo vlastnom byte ako cudzinec? Ten jej zápach a mlaskanie už nedokážem zniesť!
Bol som absolútne bezradný. Nevedel som, čo robiť. Až raz, keď som sa vrátil z práce, našiel som mamu sedieť v chodbe, oblečenú, kufor pri nohách.
Mami, čo robíš?
Synku môj, zober ma, prosím, do domova dôchodcov.
Preboha, prečo?
Nechcem, aby ste sa kvôli mne rozviedli.
Stále ma prosí, aby som ju tam zaviezol. Ale ako mám žiť s tým pocitom, že mama starne o samote niekde cudzia? Možno naozaj odísť s ňou na dedinu, nechať byt a všetko tu za sebou? Neviem, čo mám robiť…
