Synu môj, nechcem, aby ste sa kvôli mne rozviedli! Odvez ma do domova dôchodcov!
Pred pol rokom som si zobral mamu k sebe. Už je naozaj staručká, má osemdesiattri rokov. Odkedy ocko zomrel, veľmi ťažko sa jej žije v dedine samej. Naše deti už vyrástli a majú vlastné byty. Ostali sme len s manželkou dvaja v dvojizbovom byte na sídlisku v Bratislave. Myslel som si, že to nebude problém.
Na začiatku manželka nemala poznámok, no už po týždni jej začala byť mama nepríjemná. Mal som pocit, že ju každým dňom viac dráždi jej prítomnosť. Bolo to ako zvláštny obraz v sne, keď sa realita vlní ako voda.
Počúvaj, prosím nech jedáva až po nás.
Prečo?
Vieš, jednoducho to bude lepšie. Strácam chuť do jedla, keď ju vidím, ako žuje bez zubov. Je mi z toho nevoľno.
Prosím ťa, veď všetci raz budeme starí.
To je niečo iné.
V noci mamin hlasný chrapot dunel panelákovými stenami ako burácanie vo vlaku. Manželka jej začala zakazovať chodiť do kuchyne. Po čase už nechcela, aby opúšťala izbu. Raz sa mi priznala, keď som sa v noci vrátil zo snehu pokrytej ulice:
Myslela som, že tu nebude tak dlho. Už viac nevládzem.
A čo navrhuješ?
Vráť ju späť na dedinu.
Ona to už sama nezvládne!
Tak žije každý. Nikto svoje deti neťaží a ja nechcem žiť vo vlastnom byte ako nejaký cudzinec, znášať to smiešne chrumkanie a pach.
Cítil som sa, ako by som sa prechádzal v lese, kde stromy rastú dopredu aj dozadu. Nevedel som, čo podniknúť. Pred pár dňami však, keď som prišiel domov, mama už sedela v predsieni, v starom kabáte, v ruke držala kufor.
Mami, čo robíš?
Synček, zaveď ma do domova dôchodcov!
Prečo? Preboha, na čo?
Nechcem, aby ste sa kvôli mne hádali, rozdelili. To nie.
Mama ma presviedča. Slová sa v snoch rútia cez pohybujúci sa vzduch. Neviem, čo robiť. V hrudi mi ťažko, len ťažko predstavím, že by bola zatvorená niekde v domove. Možno je lepšie všetko nechať tak a spolu sa vrátiť na dedinu, k Dunaju a brezám. Ako sa mám rozhodnúť?
