Rástla som svojho syna sama. Tak to dopadlo – muž, od ktorého som otehotnela, nechcel ani zásnubný prsteň, ani povinnosti. A keď sa narodil Janko, jeho otec čoskoro zmizol – najprv zostával dlho vonku, potom chodil na „výlety s kamarátmi“, a raz sa už nevrátil. Tak som zostala ja sama s bábätkom v náručí a s prázdnotou v srdci, ktorú som nemohla zaplakať, ale musela som ju zašiť prácou.
Pomohli mi moji rodičia. Bez mamy a otca by som to nezvládla. Otec nosil uhlie, sám nám postavil pec, a mama varila polievky, kolísala kočík, sedela pri dieťati, keď som už nemala silu. Prekľali sme to. Pracovala som v šijacom salóne, brala si prácu domov, všetko len pre neho – aby mu nič nechýbalo, aby necítil, že je menej ako iné deti.
Janko vyrastal ako dobrý chlapec – milý, poslušný, usmiatevavý. Keď prišiel čas narukovať, plakala som nocami, bála som sa, že stratím s ním kontakt. Ale vďaka známym sa podarilo, aby slúžil blízko nášho mesta. Chodila som za ním každý týždeň, a keď to šlo, veliteľ ho pustil domov. Domov – ku mne, pod moju strechu.
Keď skončil vojnu, šiel na výšku. A vtedy sa všetko zmenilo. Stretol dievčinu menom Zuzana. Prvýkrát som si ju všimla na sviatku – pohľadná, vysoka, s pohľadom, akoby už všetko vedela. Janko pri nej žiaril ako chlapec. A ona sa usmievala tak, ako sa usmievajú cudzím, nie blízkym.
Hneď som vycítila, že ma v jeho živote nechce. Ani mňa, ani moju mamu, ktorá vnuka zbožňovala. Zuzana nepočúvala moje slová, keď som sa snažila vysvetliť, že s ňou nesúperím. Ja som jeho matka. A ona – jeho žena. Dve rozdielne úlohy. Ale ona to brala ako súboj. A vyhrala.
Pred svadbou som urobila veľkú vec – darovala som im svoj byt. Áno, bývali sme v dvojizbáku v Košiciach. Nie palác, ale náš domov. Presťahovala som sa k mame, lebo Janko povedal: „Mami, takto to bude lepšie.“ Verila som. Myslela som si, že nás to spojí.
Najprv boli vďační. Potom prišla rekonštrukcia. Zuzana vyhodila všetok nábytok, dala nové tapety, menila lustre. Nič, čo by pripomínalo, že tu žila jeho matka. Mlčala som – veď mladí, nový život, nové zvyky. Aj keď to bolelo.
O rok neskôr sa narodila Terezka. Moja prvá vnučka. Bola som šťastná. Pamätám si, ako som im doniesla darčeky, detské deky, črievičky, mašličky… Ale Zuzana to prijímala ako samozrejmosť, s núteným úsmevom, akoby mi robila láskavosť, že ma vpustila do dverí. VNajprv nás s mamou pustila raz za týždeň na hodinu, a potom už vôbec, len sme Terezku vidávali na ulici v kočíku, ktorý sme ani nemohli tlačiť.
