Dnes si zapisujem do denníka, lebo posledné týždne boli naozaj pestré a plné emócií…
Môj syn Marek sa pred mesiacom druhýkrát oženil a priviezol sem na dedinu jeho novú manželku Katku a jej dcéru, trinásťročnú Vierku. Bola tu u mňa, u “novej babky”, presne celý týždeň.
Ešte skôr, než Katka odišla, zašepkala mi potichu do ucha:
Viete, Vierka bola v dedine prvýkrát. A poviem vám rovno nie je to jednoduché, vek, hormóny. Buďte na ňu prísna, prosím. Ak by niečo, hneď mi volajte, prídem po ňu.
A to čo znamená ak by niečo? nechápala som jej obavy.
Katka sa len usmiala, dala mi pusu na líce, nasadla s Marekom do auta a odišli.
Nestrácala som čas:
Vierka, poď sem, prosím, priniesla by si vodu?
Odniekiaľ? prekvapene na mňa pozrela.
No do studničky choď, hneď za plotom je pumpa.
A čo je tá pumpa? pýta sa neveriacky.
No studničná pumpa. Taká zvláštna páčka, vedro pod to dáš, páku postláčaš, napustíš si vodu a donesieš ju sem dnu.
Babka Gita, vy to myslíte vážne? oči mala ako tanier. Vodu si naberáme bežne doma v kuchyni z vodovodu. Vy predsa máte kohútik, nie?
To áno, usmiala som sa, ale voda z neho už týždeň netečie.
Prečo?
Lebo u nás majster Jožo, náš dedinský opravár, vypol vodu mení sa nejaký ventil. Takže zatiaľ musíme chodiť pre vodu vonku, tam vždy je.
Nieee… Vierka postavila vedro späť na zem. Ja nikam nejdem. Keď je kohútik, má z neho tiecť voda!
Dobre teda, mykla som plecami. Zatiaľ sa umyješ tu. Zaviedla som ju k obrovskej modrej vani pod žľabom, kde sa zachytáva dažďová voda. Naberi dlaňou a umyj sa.
Babka, veď tam plávajú červíky! išlo jej zle.
To len červenice, komárie larvy nič ti nespravia.
A čo zuby, tiež touto vodou?
No predsa áno, nemáme tečúcu.
Tak dobre… zamrmlala, zobral vedro a s veľmi kyslým výrazom sa vybrala k bránke.
Po štvrť hodine sa objavila celá spotená, ale vo vedre ledva tri litre.
Kde si bola tak dlho? pýtam sa.
Nevedela som, ako sa pumpa používa. Dobre, že išiel okolo pán, vysvetlil mi.
Tak vidíš! vyliala som jej vodu do umývadla a podala jej vedro znova.
Vierka, máme vodu na umývanie, teraz ešte vodu na varenie.
Čože? už takmer s hrôzou na mňa pozrela. Aj na varenie musíme vodu nosiť?!
A ako inak? Ale ak chceš, naberiem z modrej vaničky, kývla som plecami.
To nie! vykríkla, chytila vedro a zasa bežala na pumpu.
Bežala ešte štyrikrát. Ja som zatiaľ začala pripravovať jedlo.
Oddýchnuť si nedala, Vierka spomenula:
Babka, a prečo vodovod neopravujú? V Bratislave, keď niečo prestane tiecť, zavoláš a o hodinu voda už ide.
U nás musíš zbehnúť na druhú ulicu, do domu číslo tridsaťpäť, povedať o probléme. A veď Jožo si sám doma vodu zastavil, jemu je jedno.
Prečo mu nezájdeš povedať, že má okamžite opraviť?
Bola som tam už stokrát, mykla som rukou. Lenže Jožo je raz na poli, raz na družstve, raz niekde na traktore. Povie “prídem zajtra” a takto to ide. Je tu sám na celú obec.
Aha… Vierka sa zamyslela. Ktorý je to dom?
Tridsaťpäťka, tam tou cestou.
Ja tam idem sama.
Vyletela von bránkou, ledva som sa stihla nadýchnuť. Prešla pol hodina, a ja som už nervózne zamierila za ňou smer dom Joža.
Bola tu moja vnučka? pýtam sa jeho ženy Martiny.
Ty myslíš tú výmyselníčku? zamračila sa na mňa.
Prečo výmyselníčku?
Vieš čo stvárala? Najprv vtrhla dnu, že kde je Jožo, že ho hneď chce. Potom ma začala hanbiť, že Jožo myslí len na seba, a ešte hrozila, že ak dnes voda netečie, podpáli nám šopu! Predstav si!
Pane Bože, lapala som po dychu, vážne to povedala?
Vierka, hovoríš? Tak tu nech radšej ani nechodí ďalší rok!
Kde teraz je?
Kde ja viem? Asi beží Joža hľadať.
A ten kdeže?
Na poli, kde by bol v lete? Opravuje stroje a mňa tu straší malá výmyselníčka.
S hrôzou letím smer pole. Ledva vybehnem za dedinu, vidím prichádzať traktor. Na ňom Jožo, vedľa neho nasrdená Vierka.
Jožo pribrzdil pri mne:
Toto je vaša? hulákal ponad rámus motora.
Moja, horlivo prikyvujem.
A už kričím:
Kam ju vezieš, Jožo? Azda na políciu nejdeš, je to ešte dieťa!
Aká polícia? smeje sa. Idem vám vymeniť ventil. Tá mladá divožienka mi vykrikovala, že ak nedám vodu, začne prepichovať kolesá. Anča, ešte aj pod kombajn sa mi hádzala pod nohy! Ale povedz, s takou energiou by nám tu mladí narobili z dediny raj. O pár rokov by sme mali zasa krajšie časy. No čo, Vierka, chceš si skúsiť viesť traktor?
Jasné, že chcem! rozžiarená zakričala.
Tak poď sem a drž volant, ideme vám spraviť vodu ale budeš mi podávať náradie!
Dobre! a už sedela na sedačke ako pán.
Vierka odchádzala z dediny až po dvadsiatich dňoch, presne tridsiateho augusta. A ešte by tu ostala dlhšie veď do školy išla len preto, že musela. Toľko práce a zážitkov na dedine v jeseni kto by šiel dobrovoľne domov?
