Syn chcel odviesť svoju matku do domova dôchodcov. Pred odchodom sa ešte raz pozrel do jej krabice.
Po smrti manžela si Alžbeta predala dom na dedine, investovala do bytu pre syna a jeho rodinu a nasťahovala sa k nim. Kým mala silu, starala sa o domácnosť a vnúčatá. Syn a nevesta pracovali, a tak Alžbeta vodila vnúčatá do škôlky, neskôr do školy a na krúžky. Varenie a upratovanie boli jej každodennou starosťou. Ale neťažila sa naopak, robilo ju to šťastnou. Veď rodina ju potrebovala.
Lenže roky plynuli. Vnúčatá vyrastli a odleteli z hniezda, a zdravie starej mamy sa začalo kaziť. Skúšala umyť riad, ale tanier jej vykĺzol z oslabených rúk a rozbil sa. Nalia si polievku, no nedokázala ju doniesť na stôl vyliala ju. V noci sa budila, aby sa napila, ale šepot ju prebúdzal nevestu. Nikto s ňou nechcel rozprávať. Kto by sa bavil so starou ženou? Nevesta ju neustále nadávala a volala ju príťaž. Čo mohla robiť? Staroba nie je radosť. Alžbeta nemala na výber musela žiť.
Syn sa rozhodol, že ju odvezie do domova dôchodcov.
Aspoň tam bude mať s kým rozprávať, uisťoval sám seba. Ráno, keď nastupovali do auta, Alžbeta si spomenula na svoju krabicu.
Synček, prines mi tú krabicu. Zabudla som ju, požiadala ho bojazlivo.
Akú krabicu? spýtal sa Jozef.
S mojimi pokladmi, odpovedala a popísala mu, ako vyzerá. Jozef ju prinesol. Stará mama ju pritlačila k srdcu s úsmevom na tvári.
Mami, čo tam máš?
Ona mu ukázala obsah pramienok svojich vlasov a dočasný zub.
Muž odstúpil od auta a posadil sa na obrubník. Dlho tam sedel, spomínal na detstvo, na to, ako bola mama vždy po jeho boku, starala sa oňho, chránila ho. Nikdy ho nenechala samého.
Synček, ideme? vystúpila mama z auta a priblížila sa k nemu.
Nepôjdeme nikam, mami. Ty zostávaš doma.
