Mojmu manželovi sestra si myslela, že jej deti máme rozmaznávať iba my – a nikto iný
Vydala som sa za Jozefa takmer pred ôsmimi rokmi. Je to milý, ústretový človek so srdcom na dlani. Lenže má jednu chybu – má sestru. Zuzanu. Ženu s nekonečnou predstavivosťou a úžasným talentom premeniť každú vetu na decentnú prosbu… o drahý darček.
Nikdy nehovorila priamo. Jej slová vždy zneli ako nevinné úvahy:
“Deti tak chcú ísť na ten nový rozprávkový film, no lístky sú teraz strašne drahé,” povedala so snovým pohľadom. A môj Jožko, sotva to počul, okamžite kúpil lístky, zobral synovcov do kina a ešte im kúpil popcornové menu.
“Aká je krásna námestie,” pokračovala Zuzana, “a vy len sedíte doma. Také pekné kolotoče sú vo Vysokých Tatrách!” A háďte, kto išiel s jej deťmi na horský kolotoč? Samozrejme, my. A samozrejme, za naše.
Ja nechytám narážky. A ani nechcem. Mám rada priamosť. Ak niečo chceš – povedz. Povedz to rovno. A netoč to ako špagety na vidličke, tváriac sa, že si vlastne nič nechcela.
Ale Jozef na jej “náznaky” vždy reagoval rýchlo. Zbožňoval synovcov až do nepríčetnosti. Lenže to, ako ich rozmaznával, už prekračovalo všetky medze. Bicykle, móbliky, výlety – to všetko sa stalo normou. Zuzka len žmurknú a manžel už beží.
Nedávno mal Kubko, Zuzanin syn, meniny. Už sme mu darovali luxusný bicykel, ktorý nás stál kopu eur. Bola som si istá, že to stačí. Ale ako sa ukázalo, pre Zuzku je “bicykel” len taká drobnosť. Podľa nej dieťa ZÁSADNE potrebuje ísť do Viedne. A samozrejme, nie samo – s ňou. Veď predsa chlapec nemôže cestovať sám!
V Zuzkinom podaní to znelo takto:
“Kubko tak sníva o tom, že uvidí Schönbrunn. Oči sa mu rozžierajú…”
Jozef mu potom namiesto zájazdu priniesol tortu a sadu vankúšikov s jeho menom. V ten deň som pracovala a manžel išiel sám. A to, ako iste tušíte, bol pre sestru studený privet.
Ale Zuzka sa nevzdala. Jej požiadavky rástli rok čo rok. Manželovi to vraj nevadilo. Nemali sme vlastné deti, tak sa synovcom venoval naplno. Možno aj preto, lebo svoju otcovskú energiu nemal kde vybiť.
A potom – dlhoočakávaná správa: som tehotná. Povedala som manželovi – plakal od radosti, bozkával mi brucho, nemohol tomu uveriť. Roky po tom túžil. A potom prišla Zuzka…
A znova – s prianím. Tentoraz o výlete do Brna cez víkend. A samozrejme, s deťmi. Manžel odmietol. Prvýkrát. Povedal, že čoskoro bude otec a teraz všetky prostriedky pôjdu do rodiny. Vtedy sestra vybuchla.
Na druhý deň mi zavolala. Krik. Obviňovanie.
“Ako si sa OPOVÁŽILA?! To si všetko naplánovala, aby si mojim deťom zobrala jediného muža, ktorý sa o nich staral!”
Potichu som zavesila.
A potom – nová scéna. Synovci počkali na Jozefa pred firmou. Podali mu doma vyrobené pohľadnice.
“Strýko, prosím, nenechaj nás…”
“Prečo potrebuješ vlastné deti, keď už máš nás?…”
Evidentne im niekto pomáhal s textom. A ten “niekto” bol predvídateľný.
Jozef prišiel domov, sadol si na gauč, pozrel sa na tie pohľadnice… a ako keby sa v ňom niečo zlomilo.
“Som úplný idiot,” povedal. “Koľko rokov som to toleroval? Tie ‘rozbité mikrovlnky’, ‘nemáme na bundu’, ‘otec odišiel – strýko, pomôž’. Vždy použila deti, aby ma manipulovala. A ja som to žral. Blbec.”
A potom vytiahol zošit. Začal si zapisovať všetko, čo si spomenul: bicykle, telefóny, taternické tábory, výlety, techniku, bundy, lístky do divadla. Výsledok – pekná suma.
A potom – finále. Finále po zuzkinsky.
Prišla k nám domov. Stála v predsieni ako gazdiná a povedala:
“Keď už budete mať vlastné bábätko, možno by si nám mohol urobiť poslednú láskavosť? Darovať nám auto. Nie nové, nechcem veľa. Len také, aby sme mohli vozA odvtedy sme Zuzku videli len raz, keď sa nám priznala, že jej deti celý ten čas nechceli ani tie dary, ani výlety, len strýka, pretože je s ním sranda – a vtedy sme sa všetci rozosmiali, lebo zrazu sme pochopili, že to celé bolo o láske, nie o peniazoch.
