Ty, počúvaj, Zuzi, toto ti jednoducho musím povedať! Ja som dala mojej svokre taký darček, že keď ho uvidí, tak ju rovno porazí! A zakaždým, keď ho zazrie, tak sa jej bude triasť ruka ale ona ho nevyhodí, to teda nie! Bude ho musieť pekne vystaviť na poličku! Tak. To má za svoje. Mačka sa dočká myších sĺz! Tá protivná Ľubica Štefanová! Už pätnásť rokov som s Marekom a za celý ten čas mi pekné slovo nepovedala. Ani cez zuby. Len tak sedí, mlčí, kriví tvár a čiernymi očiskami zazerá. Ja sa jej vyhýbam ako čert krížu na návštevu idem raz za rok na päť minút, a to mi ešte je veľa takto som sa sťažovala Monike, najlepšej kamoške.
Monča ma len prikyvovala a súhlasila, hoci ani ona svoju svokru, pani Máriu, zrovna nemusela. Proste, robili sme si také svoje malé sobotné babince, to už je naša tradícia odvtedy, čo sme boli malé. Vždy v sobotu sa stretneme tri ja, Monika, a tretia z nás Betka. Ja strihám vlasy, obnovujem im účesy parádne, dnes som len na chvíľku, lebo mám zákazníčky. Monča ako kuchárka vždy prinesie kopu dobrôt, ako to volá môj syn Viktor.
A Betka je sestrička, práve prestúpila na nové miesto kde presne, ani sme ešte nevyzistili, lebo reč sa stočila rovno na svokry.
Ja tu Ľubicu fakt neznášam! Pre mňa je to cudzia žena. Keby jej tu nebolo… začala som sa zas rozčuľovať. Ale Betka, čo doteraz len ticho počúvala, sa do toho vložila a skočila mi do reči:
A čo tak, Katka? Myslíš, že by ti bolo lepšie?
Asi hej… vypadlo zo mňa a stíchla som. Nabehli mi spomienky z rána nesiem ten darček úhľadne zabalený, škodoradostne sa usmievam. Svokra ho hneď rozbalovať chcela, len ja som jej povedala, nech až po mojom odchode. No, oslava narodenín jej určite zanechala pachuť, fakt!
Baby, vy ste sa chceli minule pýtať, kde som teraz začala robiť, načala Betka a spolu s Mončou sme trochu zbystreli.
Že by v súkromnej klinike? tipla som hneď.
No to budeš zarábať, až ti bude eurovka padať! zasmiala sa Monča.
Ale kdeže, v hospici, povedala Betka tak normálne.
Na chvíľu sme všetky stíchli.
Preboha… Betka… to sa nebojíš? A peniaze? spýtala sa celá v šoku Monika.
Už furt len peniaze riešite. Katka, nech sa na mňa nehneváš. Ale musím jedno slovo povedať: hlúpa si. pošepkala Betka so smutným pohľadom.
Ja? Ja som hlúpa? Alebo moja svokra? vyhŕkla som.
Ty, Katka, ty. Vieš, to, čo robíš, je podlé. Dobre, tvoju Ľubicu nepoznám extra, ale vraj ti nikdy nepovedala pekné slovo? A keď ste s Marekom nutne potrebovali peniaze na zväčšenie bytu, kto predal svoj štvorizbák priamo v centre Bratislavy a presťahoval sa do starého domčeka na konci Dúbravky? Tvoja svokra! Bez reptania!
Keď mal malý Viktor ťažkú chorobu, kto ho vláčil k špecialistovi do Martina? A zachránili ho práve cez známosť tvojej svokry!
A ten incident po stretávke, keď si prepila rozum a zobudila si sa u spolužiaka? S Marekom sa nič nestalo, ale on by ti inak za to nedal šancu, vieš to dobre. A kto ťa zachránil? Ľubica povedala, že si bola s ňou. Katka, ty fakt hryzieš ruku, čo ťa kŕmi!
A koľkokrát nám dala domáce uhorky, lečo, marhuľový džem? Poznáš ty rozdiel medzi kríčkom paradajky a paprikou? Všetko to robí pre vás! Sú ľudia, čo nevedia krásne rozprávať, no skutkami lásku dokazujú. Iní len sladko klamú, pričom nič nerobia… a Betka sa rozpálila do červena.
Super, kamoška. Myslela som, že ma podporíš, a tu ešte do mňa udrieš… vyskočila som skoro, aj dvere plesnúť som chcela. Ale v tom mi v hrudi začal škriabať taký malý červík. Nedal mi dopriať triumf, ktorý som pôvodne mala zo zloby nad svokrinou mukou škodoradostný plán sa akosi zadrhol.
Monika sedela a prežúvala piate kapustové pirohy po sebe vždy, keď je nervózna, nadžgá sa ako medveď pred zimou, a tentoraz bola ticho. Ani ma už nedoťahovala do boja proti svokre.
Už som chcela odísť, rozraziť dvere a tresknúť za sebou. Ale ten červík vo mne ma prikoval k stoličke.
Že vy zabúdate, že ja už nemám mamu, že? Pätnásť rokov je preč. A ty, Katka, tu frfleš na svoju svokru, čo ťa v skutočnosti má rada. Ja celý čas umieram od smútku. Keď siaham po telefóne, zvyknem si ešte stále vyťukať mamine číslo. Mám ho uložené, stále dobíjam z nostalgie kredit. Niekedy v jednej izbe dám volať, v druhej zodvihnem na displeji Mamička a rozprávam sa s tichom, vyznávam, aká som opustená, túžim po objatí do jej starého žltého svetra… Nikdy ma to neprejde.
Katka, prepáč, ale musela som to povedať. Máš mamu, máš svokru. Čo skúšaš hrať sa na niečo viac pred starou ženou? Koľkokrát si sa jej posmievala za dedinskosť? A prepáč, ešte jedno vždy nám robíš účesy, ale Ľubici si kedy naposledy strihala vlasy alebo jej dala farbu? položila Betka otázku, ktorá ma prebodla až do špiku.
Červík vo mne sa zmenšil a zatíchol. A niekde hlboko zo mňa vyšlo ledva počuteľné priznanie:
Nikdy…
Akože nikdy?! Katka, to už vážne? To je fakt neľudské! Vieš čo? Moja svokra je obyčajná, nič extra, ale vždy jej napečiem koláče, donesiem obed, na Veľkú noc barančeka, všetko. Radosť má z každej blbosti! Ruky má také baculaté, ako anjelik.
A vtedy už môj červík vzdal a pustil ma. Mohla som sa zrazu hýbať.
Pred očami mi prebehli zábery z dnešného rána. Ako len Monika opisovala tie baculaté ručičky A u našej Ľubici sú iné. Škaredé, veľké, vystúpené žily, ja ich volám klepetá. A tvár má zvráskavenú, v duchu som si ju posmešne pomenovala starý zemiak. Čo som vlastne o nej vedela?
Asi nič. Jej život ma nikdy nezaujímal. Ale ona tu vždy bola pre nás, keď bolo treba pomôcť.
Marek mal dve sestry, obidve zomreli veľmi mladé, svokra sa o ne starala, potom o chorého muža. Zostali len ona a Marek jej jediná hrdosť. A ja som tiež vždy milovala Mareka, je úžasný, dobrosrdečný, šikovný, zodpovedný a to všetko vďaka nej.
On je taký, lebo Ľubica ho tak vychovala! Iní by pili, bil by ťa, mal by milenku nie každý má také šťastie! Ty si jej kedy naposledy niečo pekné povedala? Nikdy! Všetkých skrášľuješ, ju nikdy… Čo si jej spravila pre radosť? Hlúpa si! zrazu červík spustil paniku znova.
Normálne som nadskočila.
Katka, nechceš vodu? Betka sa na mňa pozrela súcitne. Len som krútila hlavou; v očiach ma pálilo. Hneď by som sa bola rozrevala. Bola som zlomená. Musela som zmeniť tému, odísť myslela som, že tento babinec bude vtipný a fajn, no hanbila som sa ako pes.
Betka, ale tá tvoja práca… ako to zvládaš?
Vidíš, dievčatá, nikdy nezabudnem tie oči. Je im ťažko, umierajú. Ale v pohľade je ešte svetlo, nádej. Hovoria mi o večnosti, ľúbili by ešte toľko vecí. Vidím slzy hlavne u príbuzných. Jedna pani nás prosila, aby jej syn prišiel, lebo ju chcel odviezť na ich rodnú chalupu vo Zvolene, už nestihol. Potom padal pred jej posteľ na kolená a plakal: Mami, vstaň, poď, kúpim ti domček, poďme tam. Nič viac mi netreba!
Alebo starý pán, bývalý vojak, chodil za dcérou, čo stratila vlasy po chemoterapii. Každý deň jej nosil ozdoby do vlasov: hrebienky, korálky, sponky. Všetci sme mu hovorili, že jej už vlasy nenarastú. Ale ona žiarila, čakala, že zase raz bude mať dlhé husté vlasy. Snívali o mori. Keď umrela, všetky tieto sponky rozdal deťom na oddelení. Prišiel som ho utešiť mal suché oči a v nich nekonečné utrpenie. S mamkou bude už. Určite ju k moru vezme, keď tam prídem, šepol mi. Proste, treba si uvedomiť, dievčatá, že treba žiť tu a teraz a nevystrajať zbytočné intrigy. Oslabíš tým starých rodičov a potom, keď odídu, bude neskoro!
Človek si myslí, že všetko zvládne a je pánom svojho života. Nie je to tak, dievčatá, povzdychla si Betka.
Monika sa medzičasom ovievala novinami (pírôžky zmizli), schmatla mobil a poslala Paľovi správu, že dnes robí domáce posedenie aj so svokrovcami a nech spí všetko doma film night bude!
Už letím! Rýchle rodinné zasadnutie doma! Čaute! vykríkla Monča a zmizla.
Aj ja som vstala, trasúcimi rukami hrabala v kabelke, veci mi vypadli na zem. Betka mi kľudne a potichu pomohla pozbierať. Bezo slova sme sa rozišli.
Mňa ešte večer čakali povinnosti, celý rozpis klientiek… Ale v tej chvíli som si predstavila, ako tam, niekde na periférii mesta, stará žena, o ktorej som si myslela, že ma nemá rada, práve pozoruje môj darček. Ten, ktorým som jej chcela len uškodiť. A čo keby ona dala to isté mne? Bola by som zronená, a narodeniny by som mala v keli.
Zavolala som všetkým a ospravedlnila sa, dala zľavu do ďalšej návštevy a sadla do autobusu k svokre. Marek mal mobil vypnutý. Začali sa mi potiť dlane čo povie Marek? Veď je to jeho mama…
Bola už tma, z okienok domčeka svietilo teplo. Sivo-modré závesy s margarétkami a muškáty v hline mi zrazu pripadali také domáce a krásne, hoci predtým ma len štvali.
Musím sa ospravedlniť. Čo poviem? Asi zajtra donesiem iný darček… Ale nič už nestíham, tak aspoň sľúbim, že niekedy donesiem lepší. Pre boha, ja krava… nadávala som si, keď som otvárala vrátka.
Otvorené bolo, v kuchyni na stole veľký tanier bryndzových pirohov, obľúbená studená polievka môjho Mareka, slané palacinky. Celá scéna vyzerala ako idyla zo starých slovenských filmov. Marek sa rozprával s Viktorom, ktorý veselo tlačil do seba babkine holúbky. Ľubica s modrými šatami a bielym golierikom, ako vždy s vrkočom, stála pri stene, okolo dve staršie susedy a usmiaty dedko.
Pozrite, aké čudo krásne! Ľubica práve ukazovala môj darček.
A pokračuje:
To je naša Katka, Marekova žena, ona je ako princezná. Biela, jemná, taká krásna. Keď sa na ňu pozriem, až vnútri mi zaspieva! Akoby Boh sám stvoril takú krásu. A teraz ju tu mám naveky. Maľoval ju maliar, rozplakala som sa od šťastia… Krajší dar ani nemohla vybrať! rozplývala sa svokra a slzy jej žiarili v očiach.
Zovrela som, tvár mi musela žiariť ako reďkovka hanbila som sa tak, ako kedysi pred babkou, keď som rozbila vázu a hodila všetko na brata.
Dar si priala na narodeniny… portrét. Môj! A ja myslela, že ju naštve, keď ho vždy musí vidieť, že budem predmetom jej zloby. Ale všetko bolo inak…
Katka je taká pekná, že sa bojím jej niečo povedať, skoro ako bábika! Oči jej svietia ako modré zvončeky, tvár dokonale tvarovaná ani sa mi veriť nechce, že takú mám v rodine. Ja, stará žena, šúchotavý kripel, nerozumiem životu, neviem krásne rozprávať. Hovorím si, že Boh mi vzal dcérky, ale dal mi druhú, cez Marekovu ženu, moju Katku. Vždy hovorím Marekovi máš zlatú ženu!
A ten môj červík… prestal existovať. Ani som mu nedala sľub, že všetko napravím len som vedela, že čas ešte mám, že všetko opravím, kým sa dá. Všimli si ma. Viktor ku mne dobehol, Marek vstal.
Ty čo tu, veď si mala byť v práci? Mama vravela, že si bola už ráno popriať, šepol mi do ucha Marek.
Ja… som všetko zrušila. Ľubica… Môžem vás volať mama? Ako svoju… a ešte raz všetko najlepšie! a stiahlo mi hrdlo.
A chcela som si kľaknúť ako ten muž z Betkinho príbehu pred takou láskavosťou, dobrotou a odpustením.
Katka! Ty si prišla ešte raz, ďakujem ti, dcérenka moja. Našla si si čas na starú babu! Moja Katka! žiarila Ľubica.
Dedko spokojne zamrmlal, prezeral si potret aj mňa.
A všetci boli naraz veselí a dom plný smiechu.
A mňa naplnilo šťastie: že tu môžem byť, že mám rodičov (ktorí inak už cestou volali, že prídu tiež), skvelého muža, syna, výbornú svokru aj prácu. Vlastne som šťastná Slovenka!
Poďte jesť! vykrikovala Ľubica.
A potom urobím každému nový účes! Ak niekto chce farbu alebo ostrihať hneď urobím, už len povedzte! zasmiala som sa.
Aj to bol môj darček. Pre všetkých.
