Svokre som dala taký darček, že jej hneď príde zle! A zakaždým, keď naň pozrie, ju trasie. Ale nič s tým nespraví, nevyhodí ho, bude ho mať na očiach a musieť znášať! Tak je to.
Mačke sa raz vrátia slzy myší! Tá protivná Mária Horváthová moja! Za celé tie roky, čo žijem s Martinom, mi nepovedala jediné pekné slovo. Mrzutá. Iné aspoň niečo povedia, čo aj cez zuby. Ale táto len mlčí. Očami, takými čiernymi, stále po mne kuká. Snažím sa jej vyhýbať a ísť k nej na návštevu raz za rok na päť minút to som rozprával svojej kamarátke Zuzane.
Tá prikyvovala nadšene, tiež nemala k svojej svokre Emílii žiadne extra city.
Zorganizovali sme si v ten deň taký malý chlapský večierok podľa tradície sme sa stretávali traja kamaráti detstva každú druhú sobotu.
Ja som bol holičom, majstrom na nové účesy. Práve dnes som len narýchlo prišiel, čakali ma zákazníci. Zuzana, ktorá robila kuchárku, nám zakaždým nosila hory dobrôt, ako to nazýval môj synček Juraj.
Bol tam aj tretí kamarát Andrej. Ten bol zdravotný brat a nedávno nastúpil do novej nemocnice. Kam, to sme ešte nevedeli, práve sme sa chceli pýtať, ale reč sa zvrtla na svokry.
Nemôžem ju zniesť! Pre mňa je cudzia! Nebyť jej a začal som zase ja,
Keď vtom Andrej, ktorý doteraz len ticho sedel, mi skočil do reči:
Čo by sa stalo, čo? Hneď by ti bolo lepšie? uškrnul sa.
Asi hej priznal som, naraz ticho.
V duchu sa mi vybavilo ráno. Ako som niesol darček, balený v peknom papieri, škodoradostne sa usmievajúc. Ako som ho podával svokre, a ona celá natešená začala rozbaľovať, ledva sa udržala. Ale ja som ju upozornil: otvoriť až keď už odídem. Pokazil som jej narodeniny!
Chlapci, pýtali ste sa, kde som nakoniec nastúpil, začal Andrej.
Kamarátov to zaujalo.
Do súkromnej ambulancie? hádal som.
Teraz budeš hrabať peniaze vidlami! uškrnula sa Zuzana.
Do hospicu, povedal jednoducho Andrej.
Nastalo ticho.
A prečo? vyhŕkla zaskočená Zuzana.
Veď tam sú nevyliečiteľne chorí, nie je ti to ľúto? A peniaze? krútil som hlavou.
Stále len to, peniaze, peniaze. Martin, prepáč, ale poviem ti jedno slovo: Hlupák, zašepkal smutne Andrej.
Kto? Moja svokra? zasmial som sa.
Ty, Martin. To, čo robíš a hovoríš, je podlé. Nepoznám dobre Máriu Horváthovú. Ale ty vravíš, že ti nikdy nič pekné nepovedala? A kto predal byt v centre, keď ste potrebovali peniaze na väčší? Tvoja svokra. Bez rečí sa vysťahovala na samotu. Keď tvoj Juraj vážne ochorel, kto ho vozil k najlepšiemu lekárovi? Práve vďaka svokre tvoj syn žije. Kto ti pomohol, keď si po stretávke nemohla trafiť domov? Všetko prikryla, povedala Martinovi, že si bola cez noc u nej. Svokra za vami stojí, aj keď nič nehovorí.
A koľkokrát sme k vám prišli a zožrali všetky tie nakladané uhorky a lečo, čo ti nosila svokra? Ty by si žihľavu od paradajkovej sadenice nerozoznal! Ona robila všetko pre vás! Są ľudia, ktorí lásku ukazujú skutkami, nie rečami! vyhŕkol Andrej.
Počúval som neveriacky.
Ďakujem ti, kamarát. Myslel som, že ma podržíš… vyskočil som,
Ale niečo vo mne začalo hryzkať. Ešte nedávno ma ten hlások podnecoval k pomste, no teraz už len znepokojene šepkal, že možno nemám pravdu. Snažil som sa to potlačiť.
Zuzana, čo nás sledovala, jedla vo vytržení šieste pirohy s kapustou a nič nepovedala. Už ma, ako zvyčajne, nepodporila.
Mohol by som sa uraziť, zabuchnúť dvere a odísť. Už som sa aj chystal. Ale tá protivná myšlienka ma držala a nepustila.
Asi ste zabudli, že ja nemám mamu? A žijem s tým už pätnásť rokov! Ako ty, Martin. Len ty celý čas lamentuješ nad svokrou, čo ťa má rada. Ja sa dodnes neviem vyrovnať s tým, že mám len spomienky. Číslo na mamu mám v telefóne, pravidelne dobíjam kredit. Volám tam a do ticha rozprávam, ako mi chýba. Zabáľujem sa do maminho starého šálu, aby mi bolo ľahšie. Martin, prepáč, musel som to povedať. Máš svokru aj vlastnú mamu, tak prečo si taký? pokračoval Andrej.
Vo mne to zasiahlo. Kedy som Máriu naposledy ostrihal alebo jej aspoň prefarbil šediny? Nikdy. To som si uvedomil až teraz.
Ojoj, to myslíš vážne? Martin, to nie je normálne! Ja tú svoju… no, vlastne s ňou vychádzam dobre. Vždy jej nosím koláče, tortu, veľkonočné pletenky. Vždy sa teší! pridal sa Zuzana.
Vo mne už ten hlások mlčal. Zase som sa vedel pohnúť.
V duchu sa mi vynorilo dnešné ráno a ruky svokry také veľké, ťažko pracujúce, poznačené žilami a prácou. Niekedy som si z nich robil srandu. Ale čo viem o jej živote? Nič. Nezaujímal som sa.
Napriek tomu bola vždy po ruke, keď som potreboval pomoc. Martin mi raz povedal, že mal kedysi dve sestry, obe zomreli, Viera Horváthová sa o ne starala, potom ešte o chorého manžela. Zo všetkých jej zostal len neskorý syn, môj Martin.
A ja ho milujem tak ako pred pätnástimi rokmi. Je úžasný, láskavý a pracovitý vychovala ho predsa ona!
Mohol by byť aj iný. Ponižovať ťa, opustiť, podvádzať a nerobí to. Nie všetci majú také šťastie. Prečo si nikdy jej nevenoval aspoň kúsok láskavosti? Nebodaj je horšia ako ostatní? Ty striháš každého, len na ňu zabúdaš. Hanba ti! kričal ten vnútorný hlások ešte raz.
Až som trhol plecami.
Je ti zle? spýtal sa Andrej opatrne.
Zatočila sa mi hlava, takmer som sa rozplakal. Myslel som, že dnes to bude vtipné, no mýlil som sa.
Aby som odbil smutné myšlienky, zašepkal som:
Ako sa ti páči práca, Andrej?
Nikdy nezabudnem na pohľady tých ľudí, povedal tiško Andrej. Občas trpia ako nikdy, ale v očiach majú len svetlo, dobro a nádej. Počúvam mnoho slov o večnosti a o tom, čo nestihli. Vidím veľa sĺz. Nedávno tu bol jeden mladý muž úspešný, zaneprázdnený. Matka ho prosila, aby ju ešte vzal do rodnej dediny, nikdy si nenašiel čas. Keď zomrela, kľakal si k jej truhle so slovami, že už nikdy nič nepotrebuje, len ju späť
Alebo starší pán chodil za dcérou, čo mala len pevnú vôľu a tak krásne, dlhé vlasy nosil jej stále sponky, hoci už nemala do čoho ich zapnúť. Ona sa na ne tešila vždy ako malé dieťa. Keď dcéra zomrela, sponky rozdal.
Treba si vážiť, čo máme. Jedni plačú pri truhle, iní bojujú so smrťou, a ďalší žijú zbytočne, hádajú sa, urážajú. Až raz príde zhora výstraha
Človek si myslí, že všetko vie, všetko dosiahne, ale tak to nie je, kamaráti, povzdychol si Andrej.
Zuzana šibrinkovala novinami, pozrela na prázdny tanier, ale usmiala sa. Vytiahla mobil a písala manželovi, že dnes budú rodinné posedenie aj so svokrou a svokrom, a nech určite prídu.
Už musím ísť! Mám rodinné stretnutie! Čaute! vyhla sa rýchlo Zuzana.
Aj ja som sa postavil, roztrasenou rukou som hľadal niečo v taške, všetko mi vypadlo. Andrej pomáhal mlčky zbierať. Mlčky sme sa rozlúčili.
Mal som plný program. Ale Niekde na kraji mesta práve v tom momente sedela staršia žena, o ktorej som si myslel, že ma nemá rada, a pozerala na môj darček. Ten, ktorým som jej chcel znepríjemniť deň. A čo keby mne podarovala to isté?
Bolo by mi smutno, bol by mi pokazený sviatok.
Zavolal som všetkým zákazníkom, ospravedlnil a sľúbil zľavu na budúce, zrušil som stretnutia a šiel za svokrou.
Martin mal vypnutý telefón.
Začali sa mi potiť dlane, keď som pomyslel, čo na to povie veď je to jeho mama.
Už sa stmievalo. Okná v malom domčeku svietili. Tylové záclony a muškáty, ktoré mi v minulosti liezli na nervy, mi zrazu boli srdečné a milé.
Musím sa ospravedlniť. Priniesť iný dar už nestíham, ale aspoň sľúbim, že niečo vymyslím.
Dvere boli odomknuté. V obývačke na stole stála veľká malovaná misa s haluškami, studená polievka s kefírom, plnené palacinky. Ostal som stáť v dverách a pozeral som najprv na stôl. Môj Martin sa rozprával so synom, ktorý so smiechom jedol babičkine holubky. Svokra v modrých šatách s čipkovaným golierom, so svojím povestným vrkočom, stála pri stene.
Vedľa nej dve staršie susedy a veselý dedko zrejme ďalší hosť.
No povedzte, či nie je krásny ten darček? nadchýnala sa svokra, ukazujúc na môj dar.
A pokračovala:
Toto mi dal môj Martin, teda jeho žena, Tomášova mama. Je ako princezná, krásna a dobrá, človek až neverí, čo Boh vie stvoriť! A teraz ju budem mať vždy pri sebe. Portrét jej maľoval umelec, skoro som plakala, keď som ho uvidela. Lepšie už nič dostať nemôžem!
Zacítil som, ako mi horúco stúpa do tváre. Ako malý, keď som rozbil u babky vázu a zvalil to na mladšieho brata.
Darom pre svokru bol môj vlastný portrét. Myslel som si, že keď o mne nikdy nepovie nič pekné, znamená to, že ma nemá rada ba až ma neznáša. Preto som ju chcel potrápiť. Ale všetko bolo inak
Martinova žena je taká krásna, až sa hanbím jej niečo povedať. Má očká ako modré nezábudky, črty ako z obrazu. Neviem pekne rozprávať, hambím sa. Viackrát, keď bola u nás, som jej len poťapkala perinu, keď spala. Pán Boh si moje dcéry vzal skoro. Nahradil mi ich tou, ktorú mi dal do rodiny. Martinovi stále hovorím, že má zlatú ženu!
Ži teraz s tým! riekol môj vnútorný hlas posledný raz.
Už som mu nestihol sľúbiť, že to napravím. Ani nebolo treba, už ma opúšťal. Zbadali ma. Syn dobehol, Martin vstal.
Prečo si tu? Máš predsa prácu, mama hovorila, že si ju ráno už pozdravil, zašepkal mi.
Zrušil som všetko. Mária môžem ťa volať mama? K narodeninám! ledva som to povedal.
Najradšej by som si kľakol, ako ten muž z Andrejovho príbehu. Pred tou múdrosťou, dobrotou a veľkodušnosťou.
Martin! Tak si ešte našiel čas prísť, moja dcéra, ďakujem, že si prišiel. Ja ťa mám rada ako vlastné dieťa! povedala svokra s obdivom.
Dedko-hosť spokojne pokývol hlavou a ostatní mali radosť. Rozosmiali sa.
Bol som šťastný, že je dnes sviatok, že som tu, že mám rodinu, zdravých rodičov, milujúceho syna a dobrú svokru. Že mám skvelú prácu. Som vlastne boháč!
Poďte k stolu! pobehovala svokra.
Je to nádhera! Potom urobíme deň krásy! Ak chce niekto strihať, farbiť, stačí povedať! Rád vám to urobím! usmieval som sa.
Aj to bol môj darček. Pre všetkých.
Press «Like» and get the best posts on Facebook ↓
