V malom mestečku pri Dunaji, kde vôňa vody miešala s krikom čajok, som, Zuzana, stretla svoju prvú lásku ešte na základnej škole. Volal sa Dalibor, a vtedy bol frajerom mojej kamarátky. Ani som sa neodvážila o ňom snívať, a on na mňa ani nepozeral. Naše cesty sa rozišli, a zabudla som naňho, až kým nás osud opäť nezrazil v Bratislave, kde sme obaja študovali na univerzite.
„Zuzana, stále taká krásna,“ usmial sa Dalibor, keď sme sa náhodou stretli v kaviarni. Jeho slová mi rozbušili srdce.
„A ty stále taký rečník,“ zasmiala som sa, cítiac, ako medzi nami prebleskla iskra.
„Pamätáš, ako si sa mi páčila?“ podžmurkol.
„Možno aj ty si mi nebol úplne ukradnutý,“ priznala som, ale hneď som zmenila tému.
Celý večer sme sa rozprávali, smiali sa, spomínali na školské časy. Dalibor ma odprevadil na intrák a v nasledujúcich dňoch sme sa ešte raz-dva stretli. A potom zmizol, akoby sa po nerozplynul. Dokončila som štúdium, vrátila sa do rodného mestačka, našla si slušnú prácu v miestnej firme. Život plynul pokojne, až kým som ho opäť nenarazila.
Bolo to za slnečného dňa na nábreží. Dalibor, v ľahkej košeli, s gitarou cez plece, kráčal s kamošmi, očividne niečo oslavoval. Jeho oči sa zablyštili, keď ma zazrel.
„Zuzana, aké stretnutie!“ vykríkol a objal ma tak, že som sa takmer udusila.
„Čo je také veselé už ráno?“ užasla som.
„Len si užívame život,“ bezstarostne odpovedal.
Pokrčila som plecami a vyšla som, ale na ďalší večer sa Dalibor zjavil pred mojím vchodom s kyticou kvetov. Nevedel číslo bytu, len čakal, kým vyjdem. Jeho príchod ma zaskočil.
„Vystrašil si ma!“ zasmiala som sa, berúc si kvety.
„Čo, som taký strašidelný?“ uškŕol sa.
Zišli sme do obchodu, doma sme si urobili príjemný večer s vínom a sviečkami. Dalibor sa na mňa pozeral, akoby som bola stredom jeho vesmíru.
„Stále som na teba myslel,“ priznal, pridvíhajúc pohár.
„No tak, nezačínaj,“ odmietla som, no jeho slová ma zahriali.
„Nie je to osud, že nás spája?“ naliehal.
„Ale no,“ usmiala som sa, no v hĺbke duše som cítila, že má pravdu.
Rozprávali sme do noci, a ja mu navrhla, aby zostal – nie ako milenec, len aby nemusel ísť domov v tme. Ráno som odišla do práce, nechala som mu správu a kľúče. Idem po ulici, a tu zrazu – jeho matka, Zdenka Petrovna. Od školy som ju nevidela, a teraz, ako naschvál.
„Ahoj, Zuzana,“ prikývla. „Môjho tuláka si nevidela?“
„Videla,“ odpovedala som, cítiac sa trápne.
„Ožratý?“ mračila sa.
„Nie, všetko v poriadku,“ zamrmlala som a ponáhľala sa preč.
Za rok sme sa s Daliborom vzali. Pred svadbou bola jeho matka samá milosť: ďakovala, že som „chytila jej syna za nos“, pomohla mu nájsť prácu, odvykla ho od flákania. Myslela som, že budeme pravá rodina. Lenže čo sme oznámili svadbu, Zdenka Petrovna sa zmenila na moju najväčšiu nepriateľku. Jej postoj sa otočil, akoby som jej ukradla syna.
Dalibor tiež nebol tým, čím sa zdal. Prvý rok manželstva bol ako rozprávka, no potom sa uvoľnil. Začal piť, byť hrubý, a niekedy aj zdvihol ruku. A jeho matka len podlievala olej do ohňa.
„Udrie – to znamená, že miluje, čo fňukáš?“ odsekla s pohŕdaním.
Trpela som, tlmiac bolesť. Aj moja mama ma presviedčala, aby som nechala manželstvo tak, a ja som mlčala, hanbila som sa priznať kamarátkam, akého muža som si vybrala. Život sa zmenil na noč.
