Dnes som si znova uvedomil, ako nebezpečná môže byť “starostlivosť” mojej svokry. Môj syn Marek bol na pokraji smrti kvôli jej domácim liečivám. A môj muž Ján lenošne pokrčil ramenami…
Neviem, ako to vysvetliť Alžbete Jozefovnej, mojej svokre, ale zdá sa, že absolútne nechápe, že jej slepá “láska” a babské rady môžu nášmu dieťaťu zobrať život. Áno, obe chceme to isté – zdravého a šťastného vnúčika. Lenže jej spôsoby menia môj život na nočnú moru a môjho syna na pokusného králika.
Všetko začalo, keď Marek začal chodiť do škôlky. Mal len tri roky a ako to už býva, začal chorovať takmer každý týždeň. Dva dni v škôlke – a už teplota, nádcha, kašeľ, osýpky… Po materskej som sa vrátila do poisťovne, kde žiadne úľavy nepoznali. Práceneschopnosť? Súkromný problém. Musela som požiadať o pomoc svokru. Býva v susedstve, je na dôchodku, tak súhlasila s radosťou.
Čoskoro sa však ukázalo, že Alžbeta Jozefovná nemá o medicíne ani potrebu, ale je presvedčená, že vie všetko najlepšie. “Liečila” Marka po svojom: sirupčeky, kvapôčky, tabletky – všetko podľa rady susedky alebo z televíznej relácie. Nechávala som jej jasné pokyny: čo, kedy a v akej dávke. Ale svokra moje poznámky jednoducho ignorovala. A ja som mlčala. Lebo som nemohla nechať syna samého a nikoho iného som požiadať nemohla.
Mlčala som, až do dňa, keď Marka začalo dusiť. Prišla som z práce skôr – intuícia, osud, neviem. Jeho tvár už opuchala, oči mali červené a pery sfarbené do modra. Okamžite som pochopila – alergia. V chladničke som našla ampulku dexametazónu, ktorú som vždy mala pre núdzové prípady, a dala mu injekciu. Po polhodinke sa syn začal zase normálne dýchať.
Málem som zošalela. Keď som potom otvorila svokrinu lekáreňku, všetko bolo jasné. Dala dieťaťu naraz sirup proti kašľu, kvapky “na imunitu” a ešte nejaké farebné dražé, ktoré jej “odporučila suseda zo šiesteho”. Práve tie “imunitné kvapky” spôsobili tú strašnú reakciu.
Už som nemohla mlčať.
“Alžbeta Jozefovná, prosím vás, nedávajte Markovi nič, čo som ja neschválila. Všetky potrebné lieky vám nechávam, podpísané, s návodom. Mohol zomrieť!”
“Zuzanka, no veď ja… Chcela som len, aby sa čo najskôr uzdravil. A čo je také strašné – kašeľ a nádcha. Dala som mu sirupček, kvapôčky…”
“Tie kvapôčky ho mohli zabiť! Prečo ste nevolali sanitku?!”
“No, sanitka… Čo ak zbytočne? A ty si prišla včas, všetko je v poriadku. Kto kedy zomrel od lásky?…”
V tom momente prišiel domov Ján.
“Čo sa tu deje?”
Svokra s predstieraným urazom:
“Tvoja žena mi vyčíta, že zle strážim Marka. Asi si odteraz bude sedieť s ním sama.”
“Zuza, prečo tak hneď?” zapojil sa Ján. “Mama nám pomáha: varí, pozerá sa na dieťa. Načo ju peskovať?”
“Vieš vôbec, že kvôli jej ‘pomoci’ Marek takmer zomrel? Že ho zahrnula liekmi tak, že dostal strašnú alergiu? Keby som prišla neskôr, už by sme ho nezachránili.”
“No tak, veď skončilo to dobre! Mama už lieky dávať nebude, všakže, mami?”
“Samozrejme. Veď som len chcela jeho dobro…”
A potom to z neho vypadlo:
“Tak už dosť. Poďme večerať, mám hlad.”
Chcelo sa mi kričať. Ale mlčala som. Keď Alžbeta Jozefovná odišla, pokúsila som sa s Jánom porozprávať.
“Vôbec si pochopil, čo sa stalo? Videl si, v akom stave bol tvoj syn?”
“Videl. Ale mama sľúšila, že to už nespraví.”
“Sľúšila… A čo záruka, že zajtra mu nedá niečo iné?”
“Ty ju predsa poznáš, Mareka miluje. Čo mám teraz robiť? Najať opatrovateľku?”
“Áno!”
“Takže mojej mame neveríš, ale cudzej žene áno?”
“Po tom, čo som videla – áno. Lebo cudzia opatrovateľka aspoň nebude experimentovať s liekmi. Začnem hľadať. A keby si videl, ako sa dúsil, pochopil by ma.”
V noci som nemohla zaspať. Stále sa mi zdalo, že Marek opäť modrej a ja nestíham. Zasekol som sa vo výťahu a on tam sám, len s “starostlivou” babičkou a hŕstkou tabletiek.
Ráno som otvorila notebook a začala hľadať opatrovateľku. Možno bude cudzia, ale budem vedieť jej vysvetliť, čo má robiť. A hlavne – nebude mi tajať, čo dala môjmu dieťaťu.
Možno svokra naozaj chcela dobre. Ale príliš často cesta na jednotku intenzívnej starostlivosti je vydláždená práve takými úmyslmi…
