Sekera málem zabila môjho syna svojimi „starostlivými“ metódami. A muž len pokrčil plecami…
Neviem, ako to vysvetliť Zdenke Ivanovnej, mojej svokre, ale zdá sa, že úplne nechápe, že jej slepá „láska“ a domáca medicína môžu stáť nášho chlapca život. Áno, zdanlivo máme spoločný cieľ – vychovať zdravého, šťastného vnuka. Lenže jej spôsoby čoraz častejšie menia môj život na nočnú moru a môjho syna na pokusného králika.
Všetko sa začalo, keď Martin začal chodiť do škôlky. Mal práve tri roky a ako to už býva, začal chorovať takmer každý týždeň. Dva dni v škôlke – a znova horúčka, nádcha, kašeľ, ovčie kiahne… Po materskej som sa vrátila do práce v poisťovni a nikto mi tam nedával žiadne úľavy. Chorôbne? To bola moja osobná záležitosť. Musela som preto požiadať o pomoc svokru. Býva blízko, je na dôchodku, tak súhlasila s radosťou.
Lenže čoskoro sa ukázalo, že Zdenka Ivanovna v medicíne vôbec nevyzná, no je pevne presvedčená, že vie všetko. Začala „liečiť“ Martina po svojom: sirôpy, kvapôčky, tabletky – všetko podľa rady susedky alebo z televízneho programu. Nechávala som jej jasné inštrukcie: čo, kedy a v akej dávke podať. Ale svokra moje poznámky ignorovala. A ja som mlčala. Lebo som nemohla nechať syna samého a nemala som na výber.
Mlčala som až do chvíle, kedy Martinovi jednoho dňa začalo byť ťažko dýchať. Prišla som z práce skôr – intuícia, osud, neviem. Jeho tvár opuchla, oči sa zaliali krvou, pery modrali. Hneď som vedela – alergia. V chladničke som našla ampulku dexametazónu, ktorú som mala pre núdzové prípady, a pichla som mu injekciu. Po pol hodine sa syn začal spamätať.
Má málo došlo k infarktu. A potom som otvorila svokrine lieky – a všetko bolo jasné. Dala dieťaťu naraz sirup proti kašľu, kvapky „na imunitu“ a ešte nejaké farebné dražé, ktoré jej „poradila suseda zo šiesteho poschodia“. Práve tie „imunitné kvapky“ spôsobili tú strašnú reakciu.
Už som nemohla mlčať.
„Zdenka Ivanovna, prosím vás, nedávajte Martinovi nič, čo som neschválila. Všetky potrebné lieky vám nechávam, podpísané, vysvetlené. Mohol zomrieť!“
„Maruška, no čo ty… Veď ja len chcela, aby sa čo najskôr uzdravil. A čo je také strašné – kašeľ a nádcha. Sirúpik som mu dala, kvapôčky…“
„Tieto kvapôčky ho mohli zabiť! Prečo ste nevolali záchranku?!“
„No, záchranka… Veď čo keď zbytočne? A ty si prišla včas, všetko je v poriadku. Či už od lásky niekto zomrel?…“
V tom okamihu prišiel domov muž.
„Čo sa tu deje?“
Svokra so zahratým urazom:
„Tvoja žena mi vyčítala, že sa zle starám o Martina. Asi odteraz bude sedieť s ním sama.“
„Marička, načo také reči?“ vložil sa Michal. „Mama nám pomáha: varí, pozerá sa na dieťa. Čo ju tak peskuješ?“
„A vieš, že kvôli jej „pomoci“ Martin málo nezomrel? Že mu dala také veci, že dostal strašnú alergiu? Keby som prišla neskôr, už by sme ho nezachránili.“
„No veď už je všetko v poriadku! Mama už lieky dávať nebude, všakže, mami?“
„Samozrejme. Veď ja len chcela dobre…“
A potom to z neho vypadlo:
„Tak, dosť. Poďme večerať, mám hlad.“
Chcela som zakričať. Ale mlčala som. Keď Zdenka Ivanovna odišla, pokúsila som sa porozprávať s Michalom.
„Vôbec si pochopil, čo sa stalo? Videl si, v akom stave bol tvoj syn?“
„Videl. Ale mama sľúbila, že už nič také nedá.“
„Sľúbila… A čo ak zajtra mu dá niečo iné?“
„Veď vieš, že ho miluje. Čo mám teraz robiť? Najať opatrovateľku?“
„Áno!“
„Takže mojej mame neveríš, ale cudzej žene áno?“
„Po tom, čo som videla – áno. Lebo aspoň cudzia opatrovateľka nebude experimentovať s liekmi. Začnem hľadať. A keby si videl, ako sa dusil, pochopil by si ma.“
V noci som nemohla zaspať. Stále sa mi zdálo, že Martin znovu modrá a ja nestíham. Uviazla som vo výťahu, a on tam, sám, a vedľa neho len „starostlivá“ stará mama s hrstou tabliet.
Ráno som otvorila notebook a začala hľadať opatrovateľku. Možno bude cudzia, ale aspoň ju naučím dodržiavať pokyny. A hlavne – nebude mi tajiť, čo dala môjmu dieťaťu.
Možno svokra chcela dobre. Ale príliš často cesta na jednotku intenzívnej starostlivosti je vydláždená práve takými úmyslami.
