Moja svokra je presvedčená, že som rozbila rodinu, keď som jej odobrala syna.
Pred troma rokmi ma osud zoznámil s rodinou môjho muža, a už od prvých okamihov bolo jasné, že v tomto dome môjho Martina nikdy neobjímalo teplo lásky. Všetka pozornosť, všetka starostlivosť matky patrila mladšiemu synovi, Dominikovi, zatiaľ čo Martin bol len tieňom v ich živote – chlapec na poschodí, pripravený splniť každé prianie. Matka pestovala a chránila mladšieho ako kvet, ktorý sa zbúcha pri najmenšom vetričku, no starší syn bol pre ňu len nádenník.
Svokra, Alžbeta Horváthová, a svokor, Jozef Horváth, žili v starom drevenom dome na okrai dediny pri jazere, tri hodiny od nášho mesta. V takom mieste je práce až príliš: opraviť strechu, nasekať drevo, prekopať záhradu. A ešte k tomu sliepky, kravy, nekonečné riadky zeleniny – práce bolo na desať ľudí. Radovala som sa, že sme s Martinom žili ďaleko, v našom vlastnom byte, kde nás táto zhon netýkal. A on, priznám sa, bol tiež šťastný, že si udržiaval odstup. Lenže stačilo, aby prišiel do rodičovského domu, a na neho sa zvalila lavína úloh, akoby bol nie syn, ale nájomný robotník.
Keď sme sa len čo brali, Alžbeta nás lákała na návštevu, rozprávala o krásach vidieckeho života: grilovačky za súmraku, prechádzky lesom, čerstvý vzduch a domáce medové koláče. Podľahli sme tým rozprávkam a rozhodli sa stráviť prvú spoločnú dovolenku v dedine. Snívali sme o pokoji, o dlhých rozprávkach pri ohni, o tichu prerušovanom len spevtom vtákov. Ale realita bola tvrdšia, než sme čakali.
Len čo sme vystúpili z autobusu, zaprášení a unavení z dlhej cesty, dovolenka sa rozplynula. Martinovi nasadili staré gumáky a poslali ho opravovať kôlnu. Mňa zatiahli do kuchyne, kde ma čakala hora špinavého riadu po nejakom rodinnom posezení. A potom – varenie pre celú hordA keď sme sa vrátili domov, Martin mi po prvýkríka v živote povedal, že už nikdy viac nechce byť len služobníkom vo vlastnej rodine.
