Keď sme sa s manželom pred rokmi zosobášili, mala som pocit takej ohromnej radosti, že by som nevedela slovami vyjadriť svoje šťastie. Okrem milujúceho muža som mala vtedy ešte jednu osobu, s ktorou bol náš vzťah taký… priateľsky vychádzajúci, ale nikdy sme si neboli až tak blízke bola to moja svokra. Vedela som, že je ťažké vytvoriť si s ňou hlbšie puto, no takto to istý čas išlo, až kým som raz nezistila, že som tehotná.
V čase, keď som nosila dieťa pod srdcom, všetko bolo akosi pokojné, ustálené, ba aj jej rady som si vážila. Rozprávala mi rozličné príbehy, rozprávala mi o svojich skúsenostiach a ja som ju počúvala, nechala sa viesť.
Ale keď dcérka prišla na svet, akoby sa vo mne prebudil silný materinský pud, ktorý mi prikazoval konať podľa seba. Jej rady mi začali prekážať. Bola som na ne akási alergická, no snažila som sa to nedávať najavo, aby medzi nami nebolo napätie.
Lenže všetko vyvrcholilo, keď som zistila, že všetky krásne vecičky pre bábätko, ktoré mi po mojej neteri podarovala sestra, zmizli. Dostala som od nej tie najzachovalejšie, temer nepoužité oblečenie, obuv a hračky všetko bolo ako zo slovenského obchodu v Bratislave, nové, voňavé, v dokonalom stave. Pre moju malú Aničku som mala pripravenú celú výbavu. A potom som zistila, že svokra všetko vyhodila!
Vraj podľa nej by dieťa nikdy nemalo nosiť po niekom cudzom, nieto ešte po inom dieťati. Nezáležalo jej, či to vyzeralo ako nové. Všetko skončilo v smetnom koši, ani len si nedala námahu opýtať sa ma na môj názor!
Sprvu som si ani nevšimla, že veci chýbajú, ale keď som si spomenula na tie krásne detské topánočky a išla ich pohľadať, už tam nebolo nič. Keď som sa jej priamo spýtala, priznala, že ich zahodila. Nikdy som nebola človek, ktorý by robil hádky pre každú maličkosť, ale tento čin je pre mňa takou ranou, že do dnešného dňa to mojej svokre nemôžem odpustiť.
Dodnes nechápem prečo mi aspoň nepovedala, čo zamýšľa? Akoby už len jedna otázka bola priveľa…
