Po svadbe s manželkou som bol nesmierne šťastný, pretože okrem mojej ženy som mal aj svokru, s ktorou sme si boli celkom blízki. Nebolo síce medzi nami vyslovene vrúcne puto, ale mali sme dobrý vzťah. Takto to fungovalo až dovtedy, kým sme sa s manželkou nedozvedeli, že čaká dieťa…
Počas celého tehotenstva bolo všetko v poriadku, viac-menej. Radila nám, rozprávala príbehy zo svojho života a poučovala nás, ako to chodí. Jej rady som počúval a bral do úvahy.
Lenže po narodení nášho dieťaťa sa vo mne prebudil otcovský inštinkt a začal som veci robiť po svojom, bez toho, aby som už svokru počúval. Začal som jej odporovať, aj keď som sa to snažil zakrývať.
Ale to, čo nasledovalo, ma vyviedlo z miery. Zistil som, že sa zbavila všetkých detských vecí, ktoré nám dala moja sestra po svojej dcére. Mali sme toho plný kufor novučké oblečenie, topánky, všetko vo výbornom stave. Veď moja neter to mala sotva párkrát na sebe!
Ako sa ukázalo, svokra mala úplne iný pohľad na používanie vecí po niekom inom. Podľa nej by sa oblečenie a doplnky po cudzích deťoch nemali používať nikdy, za žiadnych okolností!
Aj keď tie veci vyzerali ako nové, skončili všetky rovno v smetnom koši.
Najskôr som si ani neuvedomil, že chýbajú, ale keď som si spomenul na tie pekné detské topánky, už som nenašiel nič. Keď som sa jej spýtal, priznala sa, že všetko vyhodila.
Nie som ten typ človeka, čo robí krik pre každú somarinu, ale toto je jednoducho neodpustiteľné. Dodnes jej to neviem odpustiť.
Prečo sa ma aspoň nespýtala?
Dnešok mi ukázal, že predtým, ako začneme konať, najprv by sme sa mali porozprávať. Veľakrát by sa tým predišlo sklamaniu, ktoré časom zostane navždy.
