Moja svokra sa horúčkovito teší na rande, zatiaľ čo ja ostávam s vnučkou
Moja svokra, Alžbeta Horváthová, už dlhé roky žije bez muža. Rozvod s otcom môjho manžela bol ťažký a ona vlastne sama vychovala syna. Mužskej pozornosti sa jej určite nedostávalo – je to žena charizmatická, s výrazným charakterom – no druhýkrát sa nevydala. Vravela, že sa bála, aby nevlastný otec neublížil jej chlapcovi. S jej povahou by to nikto neprežil v pokoji. Nakoniec celú mladosť strávila prácou a výchovou syna. O nijakých rande nebola reč – všetky myšlienky zahŕňali to, ako zabezpečiť dieťa a vychovať z neho správneho človeka, najmä keď bývalý manžel neplatil ani eurocent na výživné.
A musíme uznať, že to zvládla. Za to jej patrí obrovská vďaka. Môj manžel je spoľahlivý, starostlivý človek a viem, že je to jej zásluha.
Ale syn vyrastol, ženil sa, narodila sa nám dcérka a Alžbete Horváthovej pribudla vnučka – nový zmysel života. Miluje stráviť čas s bábätkom: chodí s ňou na prechádzky po Bratislavských lesoparkoch, pečie koláče, rozpráva rozprávky. Zdalo by sa, že môže žiť a tešiť sa. Lenže nie – v jej živote sa zrazu objavili zmeny, a to také, že som z toho dodnes v šoku.
Pred Vianocami sa zoznámila s mužom. Náhodou, v rade v obchodnom centre v centre Košíc. Slovo dalo slovo, vymenili si telefónne čísla a začalo to. On, Ján Hrušovský, je bývalý vojak, podplukovník v výslužbe, tiež rozvedený, žije sám. Podľa svokriných slov majú toľko spoločného, že je to jednoducho osud. Obaja milujú staré slovenské filmy, zbožňujú prechádzky po nábreží Dunaja, čítajú rovnaké knihy. Dokonca čaj pijú rovnako – bez cukru a s plátkom citróna. Ako scenár pre romantický film!
No je tu problém: Ján ju stále volá na rande. My s manželom pracujeme do neskorých večerných hodín, a naša dcérka je takmer vždy u babičky. Vliecť dieťa na romantickú schôdzku? To asi nie je najlepší nápad. A tak mi včera zavolala Alžbeta Horváthová so žiadosťou, pri ktorej som sa takmer zadusila kapučínom: „Zuzanko, posedi si, prosím, s Eliškou večer, a ja… len na chvíľu, len na to rande.“
Úprimne, sotva som zadržala smiech. Rande? V jej veku? Jej je už cez päťdesiat, a ona sa ako nejaká mladistvá dievčina chystá do parku na stretnutie s nápadníkom, a potom, ani nie, na výstavu súčasného umenia! Navrhla som: „Nech ten Ján príde k vám domov, vypijete spolu čaj, Eliška bude pod dohľadom.“ Ale nie, Alžbeta Horváthová sa postavila na zadné: „To nie je ono, Zuzana, musí to byť skutočné rande, s prechádzkou, s rozhovormi pod hviezdami.“ Ako niekto z romantického filmu, nie zo života!
Musela som sa teda vyhovoriť v práci. Šéf sa na mňa, samozrejme, pozrel ako na šialenú, ale pustil ma. A teraz sedím a rozmýšľam: toto nebude jednorazová záležitosť. Podľa toho, ako svokrine oči žiaria, keď rozpráva o svojom Jánovi, jedno rande nestačí. Už cítim, že čoskoro budem musieť čerpať doplatkovú dovolenku alebo urgentne hľadať škôlku pre Elišku. Pretože, ako sa zdá, Alžbeta Horváthová to myslí vážne. Dokonca v narážke spomenula, že Ján je solídny muž a že možno pôjde o svadbu. Svadba! V jej veku!
Nespochybňujem, že každý má právo na šťastie. Ale je v tomto veku šťastie v mužoch? Nie je skôr v hraní sa s vnúčatami, pečení palacinkyA napriek všetkým mojim pochybnostiam vidím, že jej oči opäť žiaria tak, ako som to u nej nevidela už veľmi dlho.
