V malom mestečku pri Dunaji, kde vôňa rieky mieša sa s krikom čajok, stretla som svoju prvú lásku ešte v školských časoch. Volal sa Ľuboš a bol priateľom mojej kamarátky. Netrúfla som si ani na neho myslieť, a on si ma sotva všimol. Naše cesty sa rozišli, a zabudla som naňho, až kým nás osud opäť nezblížil vo veľkom meste, kde sme obaja študovali na univerzite.
„Alena, si stále taká krásna,“ usmial sa Ľuboš, keď sme náhodou narazili v kaviarni. Jeho slová ma rozosiali.
„A ty stále ten istý rečník,“ zasmiala som sa, cítiac, ako medzi nami prebehla iskra.
„Pamätáš, ako som sa ti páčil?“ prihováril sa žartlivo.
„Možno si mi nebol úplne ľahostajný,“ priznala som, no hneď som zmenila tému.
Celý večer sme rozprávali, smiali sa a spomínali na školu. Ľuboš ma odprevadil na intrák a v nasledujúcich dňoch sme sa ešte párkrát stretli. Potom zrazu zmizol, akoby sa vyparil. Dokončila som štúdiá, vrátila sa domov, našla si dobrú prácu v miestnej firme. Život plynul pokojne, kým som ho nestretla znova.
Bolo to za slnečného dňa na nábreží. Ľuboš, v ľahkej košeli, s gitarou cez plece, kráčal s kamošmi, očividne niečo oslavoval. Jeho oči zaziarili, keď ma spozoroval.
„Alena, aké stretnutie!“ zvolal a objal ma tak silno, že som sa takmer zadusila.
„Čo sa to tu oslavuje?“ spýtala som sa prekvapene.
„Len si užívame život,“ odvetil bezstarostne.
Pokrčila som plecami a išla som ďalej, no nabudúci večer stál Ľuboš pred mojím vchodom s kyticou kvetov. Nevedel číslo bytu, len čakal, kým vyjdem. Jeho príchod ma zaskočil.
„Vystrašil si ma!“ zasmiala som sa, berúc si kvety.
„Taký strašidelný vyzerám?“ zažartoval s falošným zamračením.
Zašli sme do obchodu, doma sme usporiadali príjemný večer s vínom a sviečkami. Pozeral sa na mňa, akoby som bola stredom jeho sveta.
„Stále na teba myslím,“ priznal, zdvihnúc pohár.
„Nechaj to tak,“ odmietavo som mávla rukou, no jeho slová ma zahriali.
„Nevieš veriť v osud?“ naliehal.
„Prosím ťa, bez toho,“ usmiala som sa, no v hĺbke duše som cítila, že má pravdu.
Rozprávali sme sa do noci a ponúkla som mu, aby ostal – nie ako milenec, ale len aby nemusel v temnote domov. Ráno som odišla do práce, nechala som mu správu a kľúče. Kráčala som ulicou, keď zrazu proti mne – jeho matka, Zuzana Pavlovičová. Nevidela som ju od škôlky, a tu, ako na potvoru, sme sa stretli.
„Dobrý deň, Alena,“ prikývla. „Môjho tuláka si nevidela?“
„Videla,“ odvetila som, cítiac nepríjemný tlak.
„Opitý?“ zamračila sa.
„Nie, všetko v poriadku,“ zamrmlala som a ponáhľala sa preč.
O rok sme sa s Ľubošom vzali. Pred svadbou bola jeho matka samá láska: vďačila mi, že som „vzala jej syna do rúk“, pomohla mu nájsť prácu, odradila ho od nezriadeného života. Myslela som, že budeme pravá rodina. Lenže čo sme oznámili sobáš, Zuzana Pavlovičová sa zmenila na môjho úhlavného nepriateľa. Jej postoj sa zmenil, akoby som jej syna ukradla.
Ľuboš tiež nebol taký, akým sa zdal. Prvý rok manželstva bol ako rozprávka, no potom sa uvoľnil. Začal piť, hrubne, občas dokonca zdvihol ruku. A jeho matka len pridávala olej do ohňa.
„Bije ťa? Tak ťa má rád, čo fňukáš?“ nadhodila s pohŕdaním.
Trpela som, hlboko v sebe. Aj moja mama ma presviedčala, aby som nerozbíjala manželstvo, a ja som mlčala, hanbila som sa povedať kamarátkam, akého muža som si vybrala. Život sa zmenil na nočnú moru – bála som sa vrátiť domov, no ísť nebolo kam.
Jedného dňa, keď som kráčala ulicou, počujem známy hlas:
„Alena!“ Bol to Peter, môj starý známy, kedysi sused.
„Ahoj,“ slabko som sa usmiala, cítila som, ako mi slzy stúpajú do očí.
„Vyzeráš, akoby si nebola sama sebou,“ poznamenal, pristúpiac bližšie.
„Je to v poriadku,“ zaprela som.
„Poď, porozprávame sa,“ navrhol, ukázal na svoje auto.
Súhlasila som – čokoľvek lepšie ako ísť domov. Peter vytiahol fľašu vína, ovocie a odišli sme k Dunaju. Siedli sme na brehu, napila som sa a zrazu ma to prenieslo. Povedala som mu všetko: o Ľubošovi, o jeho matke, o mojej bolesti. Peter počúval v tichosti, potom nežne odhrnul pramienok vlasov z môjho čela a objal ma.
„S tebou je tak pokojne,“ vydychla som.
„Chcem byť s tebou, Alena,“ zrazu povedal. „Vždy som to chcel, len ty si bola stále s Ľubošom alebo si sa vydávala.“
Pozrel sa na mňa a ja som ho nezastavila. V tej chvíli som pochopila, že si zaslúžim viac než život v strachu. Peter ma odviezol domov a dohodli sme sa, že sa zajtra stretneme. Lenže keď som vystúpila z auta, zamerala som: na lavičke sedela Zuzana Pavlovičová s jedovatým úsmevom.
„Nachytaná, drahá!“ ukázala na mňa prstom. „Vždy som vedela, že pre môjho syna nie si dostatočná!“
Doma už všetko povedala Ľubošovi, ukazujúc fotky, ktoré stihla spraviť. Pozrel sa na mňa a v jeho očiach bol zmiešaný hnev a bolesť.
„Je to pravda?“ spýtal sa.
„Áno,“ odpovedala som bez pohľadu stranou. „Choďte. Ty aj tvoja matka. Toto je môj domov.“
Poskladala som jeho vePoslednýkrát som zatvorila dvere za nimi a vdychla som si úľavu, lebo konečne som bola slobodná.
