Sokrasa príde, pohrá si s dieťaťom – a odchádza spokojná. A ja – varenie, upratovanie, úsmevy…
Keď som čítala článok s názvom “Nechcem starať o vnúčatá cez víkendy”, napadlo ma: to je presne o mojom živote. Téma bola bolestne známa – hlavne pre tých, ktorí sa ocitli v roli “domácej gazdinčky s malým dieťaťom a sokrou v náručí”.
Môjmu synovi ešte nie je ani rok. Má jednu starú mamu – mamu môjho muža, Alžbetu Jánovú. Bývalá divadelná herečka, no s hereckým šarmom a drámou v hlase dodnes. Pri každej príležitosti zdôrazňuje, ako veľmi miluje svojho vnúčeka. “Som vždy pri vás, vždy vám pomôžem!” – znie to krásne, ale realita… je úplne iná.
Odchodom do dôchodku sa jej otvorilo veľa voľného času a prázdnych dní. Tak príde. Nie aby pomohla, nie aby ma na pár hodín vystriedala – ale “na návštevu”. A to vždy cez víkend, keď je manžel doma. Má rada, keď sme “všetci spolu”. Občas privedie aj svokra, ale ten je človek samotár, žije si svoj život, dokonca spia v oddelených izbách.
A teraz si predstavte: bábätko plače, režú sa mu zúbky, bolí ho bruško, ja som na nervy, dve noci nespím, vyzerám ako prízrak. A tu sa ozve: “Príde vám pomoc!” – a tou “pomocou” je vychytanená Alžbeta Jánová, s hračkami a sáčkom lízancov. Sadne si do obľúbeného kresla, vezme vnúčeka do náručia, fotografuje sa, bozkáva ho, smeje sa. Všetko by bolo fajn, lenže ja musím byť nielen ústretová hostiteľka – musím ju privítať v horúcom, čistom, dokonalom byte.
Najprv som pred jej príchodom umývala podlahu, pekla tortu, varila polievku, robila šalát. Potom som si uvedomila: nezvládnem to. Začala som prekladať časť povinností na muža. A on, chudák, po pracovnom týždni sní len o pokoji. Ale “mama príde” – a hotovo. Ponechaj odpočinok, vydrhnite vanu, utri prach, utri dieťaťu nos.
Sokrasa nikdy neprišla len tak, aby povedala: “Oddýchni si, ja pohrám s bábätkom, choď si ľahnúť.” Nie. Ona príde zabaviť sa. Pohrá si – a odíde. Ak sa jej začne nudiť, zoberie kabelku a vyhrnie sa von. Niekedy nebola ani pol hodiny. A ja mám po nej kopu riadu, unavené dieťa a žiadnu úľavu. Zato susedia potom chvália: “To je stará mama! Stále pri nich, taká starostlivá.” Hej, hej… pri nich – ale nie s tým, s kým treba.
Radili mi: “Nevar. Neupratuj. Nech vidí, ako to naozaj vyzerá.” Ale skúste to – keď sa súdne pozerá na každý prach, na nedomytý šálik. Manžel sa tiež pýta: “No čo, nemôžeme mamu raz za týždeň normálne privítať?”
A ja sa cítim provinilo. Akoby som ja bola sebecká. Akoby som nechcela, aby malo moje dieťa starú mamu. Ale je toto pomoc? Je to predstieranie lásky – pre verejnosť. Synček, vnúčik, rodzinka! A potom – domov, k seriálom. Ja ostanem s špinavými tanierikmi, beznými nocami a vypálenými nervami.
Skutočná pomoc je, keď stará mama vezme vnúčika k sebe. Keď ti naozaj uvoľní víkend. A nie keď usporiada divadlo v tvojej kuchyni. Áno, nemusí to robiť. Ale ja tiež nie som slúžka, aby som každú nedeľu organizovala recepcie. Som matka. Unavená, nevyspatá a už sotva stojím na nohách. A kým všetci okolo tvrdia, aká je úžasná stará mama, ja si len želám, aby aspoň jeden víkend nikto nezvonil na dvere s krabicou cukríkov a vetou: “Tak čo, ako to tu u vás ide?”
Vďaka, že si ma vypočul…
