Svekruňa nevie, čo vlastne chce: chýbame jej, alebo nás neznáša.
Minulý dovolenku si asi budem pamätať dlho. Nie preto, že by bola plná zážitkov alebo úplne pokojná, ale kvôli jej prvej časti – návšteve u mojej svekrune. To bolo naozaj skúškou trpezlivosti. Bydlí v Banskej Bystrici, my v Bratislave, a po svadbe sme sa stretli len raz – keď ma prepúšťali z pôrodu. Môj manžel, Ján, ju navštevoval párkrát do roka, vždy len na jeden deň, bez prenocovania. Teraz už viem prečo.
Dvojizbový byt svekrune sotva stačil pre ňu, jej druhého manžela Františka a jeho dospelú dcéru z predchádzajúceho manželstva. Preto nám vždy hovorila, že by nás radi prijala, ale nemá kde. Zároveň v každom telefónnom rozhovore spomínala, ako jej chýba vnučka Zuzanka, ako ľutuje, že nebyvame bližšie. Ján raz navrhol, aby sme šli do hotela – ona sa ohradila, že to je „poníženie“ a „neznáme miesta“ sú pre nás nevhodné.
Po pár rokoch odišla Františkova dcéra do Košíc, uvoľnila sa izba, a svekruňa nás začala neustále pozývať. Hovorila: „Teraz už určite prídete, Zuzanku by som tak rada videla, teším sa!“ Dlho sme dohadovali termíny, konečne sme našli čas a vyrazili sme, plní očakávaní. A treba uznať – na začiatku bola úprimne milá. Vrhla sa na vnučku, obsypala ju otázkami, objíma ju, chystala jedlo… Táto idylka však trvala presne dve hodiny. Potom sa akoby zmenila.
Počas obeda začali prichádzať výčitky: vrecá lyžice, Zuzanka hlučne žiada prídel, kolenom rozohýba látku na kuchynskej stoličke. Najprv som si myslela, že jej možno nie je dobre – možno tlak alebo bolesť hlavy. Ale nie, bolo jej úplne fajn. Len zapol sa režim totálnej kontroly.
Večer som už počula všetko: míňame vodu ako boháči, svetlo nechávame zbytočne hore, sprchujeme sa príliš dlho, otvárame chladničku „neustále“, a chodiť po byte je, ako sa ukázalo, prísne zakázané. Ani som netušila, že sme takí nespratní hosťovia, ktorí ničia poriadok. Všetko, čo sme robili, ju dráždiNa druhý deň sme si s Jánom radšej vybrali dlhú prechádzku mestom, aby sme si odpočinuli od jej neustálych pripomienok.
