Svekra nevie, čo vlastne chce: či po nás túži, alebo nás nemôže vystáť
Poslednú dovolenku si asi zapamätám na dlho. A nie preto, že by bola plná zážitkov alebo úplne pokojná. Prvá časť – cesta za svekrou – bola skutočnou skúškou trpezlivosti. Býva v Žiline, my v Bratislave, a od svadby sme sa stretli len raz – keď ma prepúšťali z pôrodnice. Môj manžel ju navštevoval pár krát do roka na narodeniny, ale vždy len na jeden deň, bez prenocovania. Teraz už viem prečo.
Dvojizbový byt svekry sotva stačil pre nich troch: pre ňu, manželovho otčima a jeho dospelú dcéru z prvého manželstva. Preto vždy hovorila, že by nás radi privítala, ale nemá kam. Zároveň pri každom telefónnom rozhovore prisahala, ako sa teší na vnučku, ako je smutná, že sme ďaleko. Manžel raz navrhol, že by sme si zaplatili hotel – svekra sa ohradila, že by to bola „hanba“ a „nikam inde“ nás nepustí.
Po pár rokoch otčimova dcéra odišla do Košíc, uvoľnila izbu, a svekra nás začala horlivo pozývať. Hovorila: „Teraz určite prídete, chcem vidieť Zuzanku, teším sa ako malé dieťa!“ Dlho sme dohadovali termíny, konečne sme vyrazili vpredstave príjemného víkendu. A treba uznať – privítanie bolo srdčné. Svekra sa vrhla na vnučku, zasypala ju otázkami, objímala ju, pobiehala v kuchyni… Toto šťastie však trvalo presne dve hodiny. Potom akoby ju niekto vymenil.
Pri obede začali výčitky: vrecú hlučne o lyžice, dieťa žiada prídavok príliš nahlas, kolenom potŕpa čalúnenie kresla. Najprv som si myslela, že možno nie je v poriadku, tlak, bolesti hlavy. Bohužiaľ, bolo jej úplne dobre. Len kontrola nad nami sa rozbehla naplno.
Do večera som stihla vypočuť kázeň: míňame vodu ako boháči, zbytočne svietime, sprchujeme sa príliš dlho, otvárame chladničku „neustále“, a vôbec – chodiť po byte je prísne zakázané. Netušila som, že sme také nepríjemní hostia a ničitelia poriadku. Všetko, čo sme robili, ju dráždiNa druhý deň som manželovi navrhla, aby sme ušli – aspoň na prechádzku do parku, oddýchnuť si od toho dusna.
