Cezdra ma preklína, lebo som jej ukradla syna, ktorý už nechcel slúžiť jej rozmarom.
Pred tromi rokmi som prvýkrát vstúpila do domu rodiny môjho manžela a hneď som pochopila – v tomto hniezde pre môjho Miroslava nebolo miesto pre šťastie. Celá matkinská náklonnosť patrila mladšiemu synovi, Tomášovi, zatiaľ čo Miroslav bol len tieňom – večným pomocníkom, ktorý sa musel podriaďovať každému jej rozkazu. Tomáš sa naproti tomu kúpal v obdarení: rozmaznávali ho, chránili ho ako vzácny poklad, nedovolili mu ani prstom pohnúť.
Cezdra, Zuzana Ivanovna, a cesťak, Ján Petrovich, žili vo veľkom zrubovom dome na okraji dediny, obklopení nekonečnými poľami a riekou. V takomto mieste bola vždy kopec práce: opraviť terasu, spevniť kôlnu, okopávať záhony. A ešte k tomu sliepky, kozy, zeleninová záhrada – práci bolo ako na stavbe. Bola som vďačná osudu, že sme s Miroslavom žili ďaleko v meste, päť hodín cesty od ich majetku. On sám si týchto chvíľ slobody cenil. Ale len čo sa ukázal v rodnom dome, zavalila ho lavína úloh, akoby nebol syn, ale najatý robotník za krajec chleba.
Keď sme začali spolu žiť, Zuzana Ivanovna nám spievala piesne o vidieckom raji: ohne pod hviezdami, rybačenie pri rieke, čistý vzduch a domáci kvas. Dali sme sa oklamať týmito rozprávkami a rozhodli sme sa stráviť našu prvú dovolenku v ich dedine. Snívali sme o pokoji, o dlhých večeroch pri vode, o tiche, ktorú prerušoval len šuchot listov. Ale naše sny sa rozbili o tvrdú realitu už na vlakovej stanici.
Len čo sme, unavení z cesty, vstúpili do domu, odpočinok sa rozplynul. Miroslava hneď vybavili potrhanými čižmami a poslali opravovať plot. Mňa, bez toho aby som sa stihla nádychu, posadili za kuchynský stôl, kde na mňa čakala hora zemiakov a misiek po nejakých oslavách. A potom – varenie pre celú hordu: cesťak, cezdra, ich kamaráti, vzdialené príbuzné. Dva týždne dovolenky sa zmenili na otročinu. Oheň sme razili len raz – a to kvôli opekaniu mäsa pre hostí. K rieke sa Miroslav ani nepodíval. Ale najhoršie bolo správanie Tomáša. My s manželom sme behali po dvore ako zajačené zvieratá, zatiaľ čo on, lenivý a namyslený, váľal sa na verande s mobilom alebo spal doobeda. Jeho život sa točil okolo troch bodov: gauč, kuchyňa, záchod. A cezdra sa na neho dívala s úctou, akoby bol jej jedinou nádejou.
Siedmy deň tohto pekla som to už nevydržala. V noci, keď sme konečne zostali sami, som sa spýtala Miroslava: „Prečo tvoj brat nerobí nič? Čo okrem spánku vlastne robí?“ Manžel, unavene hľadiac do stropu, odpovedal, že Tomáš je „budúci génius“. Vraj matka si myslí, že musí šetriť sily na štúdium a špinavá práca nie je preňho. Škola mu síce trvala už deviaty rok: raz vyhodenie, raz opätovné prijatie, znova neúspech. A Miroslav? Ten roky chodil pomáhať: opravoval strechu, sekal drevo, okopával záhony. Až kým som ja neprišla do jeho života.
Táto „dovolenka“ bola pre mňa poslednou kvapkou. Začala som Miroslavovi hovoriť, že je čas zložiť z pleciec tento bremeno. Prečo má on ohýbať chrbát, keď Tomáš žije ako pán? Nemohol by mladší aspoň niečo robiť? Rodičia mesiace čakali na našu návštevu, aby sme opravili maštal alebo nabielili steny, hoci veľa vecí mohol spraviť aj cesťak. Ale Zuzana Ivanovna strážila Tomáša ako poklad, nedovolila mu ani chytiť metlu.
K mojej úľave Miroslav začal premýšľať. Prvýkrát videl, ako je k nemu nefér, a súhlasil – dosť bolo byť večným záchranárom. Rozhodli sme sa viac nepodliehať presviedčaniu. Na veľkonočné sviatky, napriek telefonátom cezdry, sme zostali doma. A ani na ďalšie sviatky sme nejazdili. A keď sme mali príležitosť ísť na skutočnú dovolenku – k moru, slnkuVtedy sme prvýkrát v živote pocítili, čo znamená skutočná sloboda.
