Dvanásť rokov ma svokra volala cudzou. Až na pohrebe manžel otvoril jej šperkovnicu.
Dvanásť rokov mi pozerala do očí ako na niekoho z iného sveta. Až keď manžel otvoril tú šperkovnicu, rozplakal som sa priamo v jej izbe.
No to prišlo až neskôr. Vtedy, v roku dvetisícštrnástom, som ešte veril, že všetko sa časom napraví.
Mal som štyridsaťdva. Neskorý sobáš, ako vravievala mama. Tomáš štyridsaťštyri. Brali sme sa v júni, v martinskom obradnom dome na Hviezdoslavovej, a kyticu som chytil sám, keďže som nikoho z priateľov nevolal. Nemal som chuť na cirkus. Tomáš tiež ne. Neznášal, keď sa okolo neho motali viacerí ľudia naraz.
Jeho mama prišla na svadbu v tmavomodrých šatách. Oľga Dopitová. Šesťdesiatšesť rokov, účtovníčka na dôchodku. Sedela za stolom rovno, ani sa neopierala, ako keby jej medzi lopatkami niekto napol špagát. Svietila na mňa svetlosivými očami takmer priesvitné, tmavý krúžok okolo zreničiek. Nevedel som, čo v jej pohľade bolo. Nie zlosť. Nie urazená pýcha. Skôr niečo ako hodnotenie. Ako keby si dopredu rátala, koľko vydržím.
Veterinár, vraj, povedala Oľga Dopitová, keď Tomáš odišiel pre tortu.
Áno, prikývol som. Už dvadsať rokov.
Toľko rokov liečiť cudzích psov a mačiek. A ešte ťa to neomrzelo?
Usmial som sa. Bol som na taký tón zvyknutý. Keď človek každý deň drží v náručí vystrašené zvieratá a vyťahuje triesky z labiek, naučí sa nereagovať na uštipačné reči. Hlas mám pokojný, tichý. Taký, akým sa upokojuje zvieratá. Aj ľudí.
Neomrzelo, usmial som sa.
Oľga Dopitová prikývla. Bez úsmevu. Žiadne šikovný si. Žiadne to je dobrá práca. Len kývla hlavou a obrátila sa k oknu.
Na komode v jej spálni, kde som šiel zavesiť kabát, stála snehobiela porcelánová šperkovnica. Taká akurát do dlane, s bledoružovou ružou na viečku. Kovový uzáver už tmavol od veku. Chcel som sa jej dotknúť, len tak zo zvedavosti. Krásna vec.
Nedotýkaj sa, povedala Oľga Dopitová spoza chrbta. Nie hrubo. Nie drsne. Prosto, akoby konštatovala. Ako: Nevstupuj naboso alebo Utieraj si nohy.
Stiahol som ruku.
A to sa stalo naším zvykom na dvanásť rokov.
Každý mesiac sme k nej chodili do domu na okraji Martina. Rodinný, so záhradou a verandou pod strieškou. Oľga Dopitová piekla koláče, nalievala čaj, vyzvedala sa Tomášovi na fabriku. Mne kládla otázky, na ktoré neexistovala správna odpoveď.
Osolil si polievku? spýtala sa raz.
Áno.
Aj to cítiť.
Tomáš sedel vždy medzi nami. Naozaj medzi za stolom, v aute, na verande. Môj muž päťdesiatšesť teraz, vtedy štyridsaťštyri vyšší ako ostatní, no plecia mal už trochu užšie, ako sa na prvý pohľad zdalo. Napoly zhrbený, akoby celý život uhýbal, aby nikoho nezranil. Taký bol. Nechcel ranit ani jednu, preto sa nedotýkal nijakej.
Prvý rok som sa snažil. Nosil som darčeky šatku, krém na ruky, sadu čajov. Oľga Dopitová prijímala všetko jedným pohľadom. Ďakujem, odložila do skrine. Ani jeden dar som v jej dome už nenašiel.
Snažil som sa pomáhať v záhrade. Zvládnem sama. Chcel som aspoň pomôcť po jedle. Sadni si. Si hosť.
Hosť. Po roku manželstva hosť.
Druhý rok sa už Tomáš pokúsil prehovoriť mamu.
Mama, dosť už. Jano sa snaží. Sama to vidíš.
Ale veď čo, ja nič. Len slušne rozprávam.
Pozrel sa na mňa. Pokrčil som plecami. Formálne mala Oľga Dopitová pravdu. Nekričala, neurážala, nerobila scény. Len držala odstup. Kamenný, rovný múr bez prasklín.
Tretí rok som to vzdal.
Prestal som nosiť darčeky. Presta som ponúkať pomoc. Prišiel som, sadol za stôl, zjedol koláč, odpovedal na pár otázok. A pri každom odchode si vzal z verandy litrový pohár jablkového lekváru. Oľga Dopitová ho položila na zábradlie bez slova, bez vezmi či to je pre teba. Len pohár, navrchu plastové viečko. Doma som ho otvoril, jedol. Bol vynikajúci. Jablká v sirupe, celé, s paličkami, v jantárovom sirupe. Myslel som si asi sa ich zbavuje, načo ich toľko.
V dvetisícšestnástom som zvíťazil v okresnej veterinárskej súťaži. Znie to trochu smiešne, ale pre mňa to veľa znamenalo. Dvadsaťdva rokov práce konečne diplom, poznámka v Martinskom hlásniku, fotka na polstranu. Povedal som Tomášovi. Objatie, gratulácia. Na víkend sme šli k Oľge Dopitovej, povedal som jej to pri stole.
Súťaž, zopakovala. Dali aspoň peniaze?
Nie. Diplom.
Diplom, prikývla. No, diplom je užitočný. Ak ho zarámuješ.
Bez úsmevu. V našej rodine sa nechváli. Zafixoval som si tú vetu. Bral som to ako rozsudok. Že v jej svete chýbajú teplé slová. Že ona je z tých, pre ktorých je pochvala slabosť.
Tomáš v aute hovoril:
Neber si to. Mama je takto naučená. Nikdy ju nepochválili.
Kývol som. Nechváli nechváli.
V to nedeľu bola na komode opäť šperkovnica s ružou. Všimol som si, keď som šiel okolo spálne do kúpeľne. Biela, starý uzáver. Vedľa kôpka novín Oľga Dopitová čítala Martinský hlásnik denne, to som vedel. Kupovala v stánku, čítala pri raňajkách, skladala na verandu do kopy.
***
Čas plynul. Roky to nie je číslo, ale celý život. Roky rovnakých nedieľ: koláče, čaj, mlčanie, pohár lekváru na verande.
Boli, jasné, aj iné dni.
Bol Silvester dvetisícosemnásť. Prišli sme k Oľge Dopitovej, Tomáš nechcel nechať mamu samu na sviatok. Pri stole traja. Oľga Dopitová položila šalát, hlavné jedlo, obloženú misu. Mne dala biely tanier obyčajný, bez vzoru. Tomášovi a sebe zo sviatočného servisu s modrými cibuľovými kvietkami.
Pozrel som na tanier, potom na ňu. Zachytila môj pohľad. A vedel som nie je to zabudnutie. To je zámer. Ty si hosť. Ty neješ z tohto servisu.
Tomáš si to všimol. Bez slova vytiahol z police ešte jeden tanier s modrými kvietkami a položil ho predo mňa. Oľga Dopitová nič nepovedala. Celý večer sa však rozprávala len so synom.
Bol Tomášov narodeniny v dvetisícdvadsať. Pozvali sme Oľgu Dopitovú k nám, do bytu na treťom poschodí. Prišla, priniesla tortu. Celý večer rozprávala Tomášovi o jeho detstve. Pamätáš, keď si bol v tretej triede? Alebo keď s otcom na ryby? Sedel som vedľa, počúval. Za tri hodiny mi nevenovala otázku, ani pohľad. Bol som priezračný.
Poumýval som riady, keď odišla. Tomáš stál vo dverách do kuchyne.
Prepáč, povedal.
Za čo? spýtal som sa.
Za mamu.
Ty za to nemôžeš.
Ja viem. Ale aj tak prepáč.
Stál vo dverách, zhrbený dopredu. Dlhé ruky popri tele. Na tvári mal únavu, ktorá nebola od veku. Bola z človeka, ktorý podvedome drží medzi dvoma ženami laná a vie, že raz jeden koniec pustí.
A potom, myslím že to bolo v devätnástom… nie, už sa mi to pletie. Chronológia sa zlieva, lebo tie roky boli ako korálky na niti: rovnaké, hladké, zaradené do série. Ale jedna bola iná.
V zime dva tisíc devätnásť som zachránil losa. Znie to absurdne, ale je to pravda. Mladý los vyšiel na okraj dediny, zamotal sa do ostnatého drôtu a roztrhol si nohu. Volali do veterinárnej ambulancie, prišiel som ja. Štyri hodiny v mraze umŕtviť, vyslobodiť, ošetriť, počkať na ochranárov. Los prežil. Písali o tom v Martinskom hlásniku článok s fotkou, nadpis Ján Turčáni zachránil losa na Stráňach. Tomáš ten článok vystrihol a pripol na chladničku.
Oľga Dopitová na to nepovedala nič. Prišli sme k nej po týždni žiadna reakcia, žiaden pohľad. Akoby sa nič nestalo. Zvyknuté.
V roku dvetisícdvadsaťjeden som robil v detskom tábore na okraji okresu očkoval som bezprizorné mačky a psy, ktoré deti kŕmili. Zadarmo, počas dovolenky. Riaditeľka tábora poslala ďakovný list do ambulancie a Hlásnik zase napísal o tom. Už som o tom Oľge Dopitovej nič nehovoril. Načo?
V zime dvadsaťštvrtého Tomáš ťažko ochorel. Zápal pľúc. Dva týždne v nemocnici, potom ešte doma. Oľga Dopitová prišla druhý deň. Vošla do nášho bytu, vyzliekla kabát, zavesila ho. Postavila sa v kuchyni, akoby nevedela, kam so sebou.
Povedal som:
Sadnite si, pani Dopitová. Čaj sa práve varí.
Sadla si. Nalial som jej čaj. Sedeli sme sami dvaja pri stole prvýkrát za desať rokov bez Tomáša medzi nami.
Ako je na tom? opýtala sa.
Lepšie. Lekári hovoria, že už bude dobre.
Staráš sa o neho?
Samozrejme.
Prikývla. Pozrela na mňa. A v tých jej priesvitných očiach sa mihlo niečo nové. Nie teplo Oľga Dopitová nepoznala teplé slová. Skôr uznanie. Ako tieň vtáka na skle uvidíš a už ho niet.
Je dobre, že si pri ňom, povedala ticho.
Len-len som nevylial šálku. Prvé pekné slová za desať rokov. Priame, bez háčika.
Tomáš sa uzdravil. Všetko sa vrátilo do starých koľají. Na ďalšej návšteve koláče, mlčanie, pohár na verande. Tá fráza je dobre, že si pri ňom zostala visieť vo vzduchu ako jediná teplá noc uprostred zimy. Snažil som sa jej zachytiť, ale nešlo. Oľga Dopitová sa zas zatiahla. Akoby sa zľakla, čo vyslovila.
V práci som na ňu často myslel. Čudné? Po tých rokoch nijaký prelom, len tá jedna veta. Kolegovia sa pýtali: Aká je svokra? Odpovedal som: Normálna. Lebo vysvetľovať nemalo zmysel. Ona neubližovala, nekričala, nevyháňala. Robila horšie nevšímala si. To sa ťažko vysvetľuje. Skús niekomu povedať: Moja svokra je roky slušná, a mne z toho zle. Znie to ako rozmar.
Na vyšetrenie k nám chodila mačka Miška sedemnásť rokov, artritída, pani ju nosila každý mesiac. Staršia, osamelá pani. Sadla si, položila mačku na kolená a hovorila: Miška, pán doktor ťa dá do poriadku, však? A ja zakaždým odpovedal: Samozrejme. Hoci som vedel, že starú mačku nevyliečim môžem len uľaviť. Trpezlivosť povolanie.
Možno preto som trpel aj Oľgu Dopitovú. Naučil som sa, že nie všetko sa dá vyliečiť. Niekedy stačí byť pri niekom. Chodiť každý mesiac, zjesť koláč, zobrať lekvár. Neliečiť len neodísť.
Tomáš sa raz spýtal:
Bolí ťa, keď k nej chodíme?
Už nie, povedal som.
Bola to takmer pravda. Bolesť otupela. Ostala len únava. Nie pichľavá, len tichá. Ako Miškina artritída.
Raz to už bolo leto dvadsaťpäť som prišiel skôr ako Tomáš, zdržal sa v práci. Zazvonil som. Oľga Dopitová otvorila. Za ňou v chodbe som uvidel, ako rýchlo niečo schovala zo stola do izby. Noviny. Nie celé, len vystrihnutý článok. Skryla ho a tvárila sa, akoby nič.
Poď ďalej. Tomáš bude za chvíľu?
O pol hodiny.
Čakaj v kuchyni. Dám piecť koláč.
Neriešil som to. Tak čo vystrihovala z novín? Recept. alebo úmrtné oznámenie známeho.
***
Oľga Dopitová zomrela v marci dvetisícdvadsaťšesť. Sedemdesiatosem. Srdce sa zastavilo v spánku. Tomášovi z nemocnice volali o štvrtej ráno.
Posadil sa na posteli, vypočul, položil telefón. Pozeral na mňa a povedal:
Mama zomrela.
Dve slová. Objali sme sa. Neplakal. Tomáš nikdy neplakal aj to ho mama naučila.
Pohreb bol o dva dni. Martinský cintorín, sivá marcová obloha, zem ešte zamrznutá. Prišli susedia, pár žien z jej generácie, bývalé účtovníčky. Oľga Ferková, susedka spod kopca, sedemdesiatdva, v tyrkysovej šatke medzi čiernymi kabátmi. Boli kamarátky štyridsať rokov.
Stál som na kraji a cítil zvláštne. Nie smútok. Nie úľavu. Prázdno. Po toľkých rokoch po boku človeka, ktorý ma nikdy neprijal, a zrazu ho niet. Ako sa zachovať? Mať smútok? Za kým? Za ženou, ktorá ma volala cudzím? Alebo za ženou, ktorá len raz povedala je dobre, že si pri ňom a nikdy viac?
Kar bolo u nej doma. Koláče napiekli susedky. Ten istý stôl. Len miesto Oľgy Dopitovej bolo prázdne.
Na tretí deň sme išli s Tomášom upratať veci. Marec, sobota. Doma stále voňalo presne ako vždy suché drevo, jablká z pivnice, niečo prenikavo čisté, ako vypraná plachta.
Tomáš začal so skriňou. Ja v kuchyni. Ukladal som taniere do krabíc, triedil poháre. Na hornej poličke tri litrové poháre s jablkovým lekvárom. Posledné. Dal som ich bokom.
Potom som išiel do spálne pomôcť Tomášovi. Stál pri komode, v rukách mal šperkovnicu. Belasú, s ružou na viečku. Tú istú.
Našiel som ju vo vrchnom šuflíku, povedal. Vždy stála na komode, pamätáš? Posledný rok bola zamknutá.
Pamätám, povedal som. Mne ju nikdy nedovolila otvoriť.
Tomáš otočil uzáver. Otvoril.
Vo vnútri neboli prstene, náušnice, peniaze ani listy od muža. Ležal tam kôpka novinových výstrižkov. Precízne, nožnicami vystrihnuté, všetky prestne, jedna na druhej. Papier zožltnutý po okrajoch.
Tomáš vzal prvý. Rozložil.
Martinský hlásnik 2016. Ján Turčáni víťaz okresnej veterinárnej súťaže. Moja fotografia.
Vzal druhý.
Martinský hlásnik 2019. Veterinár Turčáni zachránil losa na Stráňach. Na fotke kľačím v snehu, vedľa los.
Tretí.
Martinský hlásnik 2021. Poďakovanie z detského tábora veterinár zaočkoval opustené zvieratá zadarmo.
Štvrtú krátka poznámka, na tú som zabudol. 2017. Veterina na Hollého: dvadsať rokov pre zdravie miláčikov. Skupinová fotografia, som v druhom rade.
Piaty. Šiesty. Sedem výstrižkov. Všetky o mne.
Tomáš na mňa pozrel. Ruky sa mu trochu triasli.
Jano, povedal, všetko je o tebe. Všetko vystrihovala o tebe.
Stál som v izbe. Prsty so suchou kožou po toľkých hodinách dezinfekčného gélu. Tými rukami som dvadsať rokov liečil cudzie zvieratá. A týmito rukami som siahal ku svokre, ktorá ma nikdy nechcela prijať.
A ona, ako sa ukázalo, prijala. Svojsky. Vystrihovala články a schovávala ich do šperkovnice s ružou.
Sadol som si na posteľ Oľgy Dopitovej. Vzal som výstrižky, obracal ich v rukách. Voniať starým papierom a ešte niečím azda parfumom Oľgy, azda drevom zásuvky, v ktorej ich mala posledný rok.
Tomáš si sadol vedľa.
Netušil som, povedal. Prisahám, netušil.
Ani ja nie.
Nikdy to nepovedala.
Nie.
Sedeli sme mlčky. Za oknom marcové slnko svietilo cez okná, prach tancoval v jeho lúči, dom bol prázdny a Oľga Dopitová už nebola, len jej tajomstvo ležalo u mňa na kolenách sedem zažltnutých kúskov, každý vzato do rúk a starostlivo uložený.
Prezeral som ich znova. Na prvom výstrižku súťaž z dva šesťnásť bolo ceruzkou v rohu napísané: Ján, 1. miesto. Jej písmo. Drobné, úradne presné. Pripísala, aby sa nepomýlila. Sedem výstrižkov ani jeden nezahodený, nezmačkaný, nestratený. Každý schovaný, akoby to bolo drahocenné.
Tomáš vzal ten s podpisom. Prečítal. Prebehol prstom po písmenách a otočil sa k oknu.
Otec zomrel, keď som mal dvadsať, povedal potichu. Mama nikdy predo mnou nevyplakala. Ani na pohrebe, ani neskôr. Myslel som si je jej všetko jedno. A potom som v komore našiel krabicu jeho košieľ. Vyprané, nažehlené. Dvadsať rokov ich prala. Prázdne košele.
Pozrel som na neho. On na okno.
Taká bola, povedal. Všetko skladovala do krabíc. Pocity, košele, výstrižky.
Prečo? Prečo si uchovávať články o človeku, ktorého neprijímaš? Prečo to schovať do šperkovnice, keď stačilo povedať: Som hrdá? Prečo celý život mlčať?
***
Odpoveď prišla ešte ten večer. Skončili sme s vypratávaním, keď niekto zaklopal. Oľga Ferková. V kabáte, na domácej blúzke, v tej istej tyrkysovej šatke. Priniesla hrniec boršču.
Najedzte sa, povedala. Oľga by neodpustila, keby ste tu hladovali.
Sadli sme si. Oľga naložila polievku. Tomáš jedol. Ja som len miešal.
Teta Oľga, povedal som. Môžem sa spýtať?
Pýtaj, Janko.
Vedeli ste, že pani Dopitová zbierala výstrižky? O mne. Z novín.
Oľga položila lyžicu. Pozrela na mňa, potom na Tomáša. Pokývala hlavou nie popretím, ale ako niekto, kto to čaká.
Vedela som, povedala. Viackrát som u nej bola, keď vystrihovala. Spýtam sa čo vystrihuješ? A ona zase je zaťa v novinách, a strčí do šperkovnice.
Tomáš položil lyžicu.
Hovorila vám niečo o Janovi?
Hovorila, kývla. Neraz: môj zať je zlato. Zachránil losa, píšu o ňom. Hovorí, že je naňho pyšná. Len povedať to nevie.
Pocítil som, že sa mi niečo ťažké dvíha k hrdlu. Nie ešte slzy, len tlak.
Prečo? spýtal som sa. Prečo nevedela?
Oľga chvíľu mlčala.
Oľgu som poznala štyridsať rokov. Susedky sme boli odvtedy, čo sa s mužom prisťahovali. Ona bola celá taká. Jej mama tá bola ešte horšia. Doma slovo chvály považovali za rozmaznávanie. Kde šikovný bolo zaznačí sa. Kde som na teba hrdá znamenalo pokazím ťa. Inak nevedela. Ja jej vravím Oľga, povedz zaťovi, buď naňho pyšná. Ona nie, že to je jej vec. Nechcela.
Ale veď je to dvanásť rokov! povedal som. Vlastný hlas znel ticho, pokojne, ako zvyknutý upokojovať lenže teraz sa triasol.
Dvanásť, prikývla. A jej mama takto žila šesťdesiat. Oľga bola ešte mierna v porovnaní s ňou.
Tomáš ticho:
Bála sa niečoho?
Oľga sa naňho dlho pozerala. Potom povedala:
Bála. Že pochváliťa, a syn si povie, že mamu už nepotrebuje. Že všetko obsadí zať a načo mu potom matka? Vravela mi raz radšej mlčím, aby Tomáš nikdy nepochopil, že zať je lepší než ja. A čo potom?
Stíchlo, až bolo počuť kvapkať kohútik v kúpelni. Oľga Dopitová ho vždy chcela opraviť.
To nie je pravda, povedal Tomáš. Nikdy by som si to nemyslel.
Ale ona by tomu nikdy neuverila, odvetila Oľga. Strach nepočúva dôvody. Hovoríš mu, že všetko je v poriadku. On tvrdí opak. A ty ho poslúchneš, pretože je zvnútra, a ty vonku.
Odložil som lyžicu, postavil sa, vyšiel na verandu. Marec, večer, vzduch svieži, vonia snehom. Slnko už zašlo, nebo bolo fialovosivé. Na zábradlí prázdne miesto. Tam celé roky stával pohár lekváru.
Nie nenávisť to bola. Strach. Strach ženy, ktorá milovala syna tak veľmi, že sa bála milovať niekoho ďalšieho blízko neho. Strach, že ju vytlačia. Že ostane zbytočná. Tak si vybrala to jediné, čo vedela mlčanie. Ticho. Múr, za ktorým ukryla šperkovnicu s ružou naplnenú dôkazmi o tom, čo nedokázala vysloviť.
V našej rodine sa nechváli. Už som chápal. Nie že nechváli nevedela. Jej mama nevedela, ona nevedela, a ak by nebolo tej šperkovnice, nikto by to nevedel.
Vybavil som si, keď Tomáš ochorel. Je dobre, že si pri ňom. Jediná prasklina v stene za všetky tie roky. Oľga Dopitová sa zľakla o syna. Obava oňho bola silnejšia než strach, že oňho príde. Na jediný deň. Potom sa stena znova dvihla.
Spomenul som si, keď schovávala výstrižok zo stola, keď som raz prišiel prvý. Novinový výstrižok to bol článok o mne. Prečítala si o svojom zaťovi a hneď ukryla, keď som vkročil.
Tomáš vyšiel na verandu.
Si v poriadku?
Nie, povedal som. Nie som. Ale budem.
Postavil sa vedľa. Neobjal jednoducho si stal. Rameno pri ramene, tak ako všetky tie roky.
Mala ťa rada, povedal. Po svojom. Skryto, ticho, cez šperkovnicu. Ale mala.
Viem, povedal som. Teraz už viem.
Vrátili sme sa dnu. Oľga Ferková umyla riady a chystala sa odísť. Pri dverách sa ešte otočila, pozrela na mňa a povedala:
Janko. Nemysli si, že ťa nemala rada. Mala. Len jej most od srdca k jazyku bol od detstva rozbitý. A už ho nikdy neopravila. Nestihla.
Oľga odišla. Tyrkysová šatka sa mihla za bráničkou a zmizla.
S Tomášom sme zbalili posledné krabice. Vzal som si šperkovnicu. A tri poháre lekváru. Posledné tri.
Doma na kuchyni som dal šperkovnicu na parapet. Otvoril. Vytiahol výstrižky. Rozložil ich na stole všetkých sedem. Sedem kúskov zažltnutej novinovej stránky. Sedem ráz vzala Oľga Dopitová nožnice, vystrihla článok, zložila, schovala. Sedem ráz spravila to, čo nevyslovila nahlas.
Sedel som dlho. Potom vstal, otvoril posledný pohár lekváru. Jantárový sirup, celé jabĺčka s paličkami. Dal trochu do misky. Položil pred seba. A ešte jednu misku na prázdne miesto oproti.
Dvanásť rokov na mňa pozerala ako na cudzinca. A ja som sa pritom nachádzal v šperkovnici. V jej najcennejšom kúte.
Oľga Dopitová nevedela milovať nahlas. Vedela milovať v tichu. Vystrihať, uložiť, ukryť. Navariť lekvár a položiť na zábradlie, bez slova.
Možno aj to je láska. Zvláštna, tichá, za múrom. Láska, ktorú pochopíš, až keď človek už nie je. Taká je trpkejšia. Ale aj skutočná.
Zjedol som lyžicu lekváru. Rajské jabĺčka, jantárový sirup, príchuť cudzej záhrady. A pomyslel som si: nabudúce, keď budem chcieť niekomu povedať niečo pekné, poviem. Okamžite. Nahlas. Nebudem schovávať do šperkovnice.
Pretože šperkovnicu niekedy otvoria. A niekedy nie.
Slovo to žije. To počuť hneď.
