Moja svokra, ktorá nikdy neposedí
Keď moja svokra, Mária Štefanová, oznámila, že sa sťahuje ku svojej mame, starej mame Terézie, na dedinu, a svoj dom nám darovala mne a Jozefovi, málem som radosťou nevyskočila. Vlastný dom! Priestranný, so záhradou, verandou, kde by sme mohli vychovávať deti a robiť víkendové grilovačky – to bol sen! S Jozefom sme si už predstavovali, ako upravíme izby, vymaľujeme steny a pozveme priateľov na oslavu. Ale ako sa ukázalo, Mária Štefanová nemá v úmysle pokojne sedieť ani na dedine, ani kdekoľvek inde. Stále sa vracia, prevracia náš dom naruby a ja už neviem, ako sa s touto pohromou vysporiadať. Svokra je síce energická žena, ale jej zvyky a neustále návštevy menia náš sen na nekonečný cirkus.
Všetko začalo pred pol rokom. Mária Štefanová, ktorej je, mimochodom, už cez šesťdesiat, zrazu rozhodla, že chce byť bližšie ku svojej mame, starej mame Terézii, ktorá má, na okraj, osemdesiatpäť. „Musím mame pomáhať,“ vyhlásila. „A vám, mladým, sa dom bude hodiť.“ S Jozefom sme boli nadšení. Dom veľký, pevný, so záhradou a dokonca so starou jablonou. Hneď sme začali plánovať rekonštrukciu, snívať o detskej izbe pre nášho syna a pracovni pre Jozefa. Mária Štefanová si zbalila veci, nechala nám polovicu nábytku a odišla na dedinu, tri hodiny cesty. Vtedy som si pomyslela: „Tak teraz začneme žiť!“ Ale ako som sa mýlila.
O dva týždne neskôr sa svokra objavila na prahu. „Stýskalo sa mi po meste!“ oznámila, ťahajúc za sebou obrovský kufor. Ja, naivná, som si myslela, že prišla na víkend. Ale nie, Mária Štefanová zostala na mesiac. A počas toho preskupila celý nábytok v obývačke, lebo „takto je lepšia energia“, presadila moje kvety s tým, že som ich „nesprávne polievala“, a dokonca začala variť obed, pred ktorým sa teraz Jozef schováva. Jej špecialita? Polievka s toľkými cibuľami, že vám slzia oči, len keď prídete do kuchyne. Skúsila som naznačiť, že máme svoje zvyky, ale len mávla rukou: „Zuzana, ty si ešte mladá, naučíš sa viesť domácnosť!“
Keď som to už naozaj nezvladala, povedala som: „Mária Štefanová, sme vďační za dom, ale teraz je to náš dom, nechajte nás žiť po svojom.“ A ona na to: „Ach, Zuzana, nefňukaj, vždyť pre vás robím!“ A odišla späť na dedinu. Nadýchla som si s úľavou, mysliac si, že to bola jednorazová návšteva. Ale ani náhodou.
Odvtedy sa svokra neprestáva miešať do našich vecí. Prichádza bez varovania, niekedy na pár dní, niekedy na týždne. A zakaždým je to ako búrka. Raz rozhodne, že naša záhrada je „zanedbaná“, a začne kopáť záhony, vytrhávajúc moje ruže, lebo sú „zbytočné“. Inokedy spustí generálny úklid a vyhodí moje staré časopisy, ktoré som, mimochodom, zbierala. A raz priniesla starú komodu z dediny, tvrdiac, že je to „rodinná relikvia“, a postavila ju doprostred obývačky. Jozef sa len smeje: „Mami, ty si ako dizajnérka!“ Ale ja sa už nesmejem. Som na pokraji sil.
Najvtipnejšie je, že na dedine má Mária Štefanová, zdá sa, všetko v poriadku. Stará mama Terézia, napriek veku, je čulá – sama obrába záhradu, dojí kravy, dokonca si povídEšte dnes si spomínam na ten deň, keď Jozef konečne priznal, že jeho matka už aj jemu začína lezieť na nervy.
