Keď som sa stretla s Martinom, obom nám už bolo cez tridsať. V takom veku sa nikto príliš neotáča, a tak to dopadlo aj u nás. Zoznámili sme sa, páčili sme si jeden druhému, chodili sme pár mesiacov a potom sme podali žiadosť o sobáš. Obom nám sa už chcelo založiť rodinu. Ja som dlho snivala o dieťati, Martin predtým ženatý nebol – a tiež chcel byť otcom. Vzali sme sa rýchlo, bez okázalosti, a začali sme žiť samostatne v byte po mojej starej mame, ktorý som zdedila. Spravili sme rekonštrukciu, kúpili nový nábytok a v tomto útulnom hniezdečku sme sa zabrali do spoločného života.
S jeho matkou, Annou Jozefovou, som sa pred svadbou stretla len párkrát – raz v kaviarni a potom na obrade. Vtedy na mňa pôsobila celkom dobre: pokojná, slušná, náš vzťah schválila, syna nechala ísť bez odporu a do nášho života nezasahovala. Dokonca som si myslela, že som mala šťastie na svokru. Aká som sa mýlila.
S dieťaťom sme nečakali. Otehotnela som takmer hneď a celé tehotenstvo som prežila v takmer kráľovských podmienkach. Manžel ma nosil na rukách – doslova i obrazne. O triej ráno mi čistil pomaranče, ráno robil sendviče s avokádom, hladil mi brucho a šepkal nášmu synčkovi rozprávky. A svokra, zdalo sa, sa nepleti. Len občas poslala cez muža nejaké pochúťky – poháre s džemom, jablká.
Vtedy som si nevšimla, že niektoré poháre boli zaprášené, džem zaschnutý a jablká s podozrivými škvrnami. Napadlo ma, že stará pani už nemá také dobré oči, v obchode ju mohli oklamať. Ale potom sa narodil náš Janko – a všetko sa začalo rúcať.
Svokra navrhla, že k nám príde bývať na začiatok – povie, že pomôže s bábätkom a zároveň si prenajme svoj byt, čo nám bude finančnou pomocou. Martin mal vtedy problémy v práci a navyše sme si zobrali úver na auto. Takže nápad vyzeral rozumne. Súhlasila som.
No Anna Jozefová neprišla len na návštevu – presťahovala sa. A s nákladným autom vecí. Ale nie, nazvať to „vecami“ by bolo príliš. Bola to bordelárčina: staré, zatuchnuté handry, poškriabané šálky, pokazené hračky, záhadné krabice, hromady novín. Každý deň sa jej „zbierka“ rozrastala. Dokonca som si všimla, že v koši sa objavovali obaly od potravín, ktoré sme určite nekupovali.
Až raz som ju videla vrátiť sa z ulice s veľkým vreckom. Šedým, špinavým, s logom supermarketu. Nahliadla som doň – a zobralo ma to. Vo vrecku boli prošlé jedlá: pečivo s plesňou, jogurty, ktorým vypršala spotreba pred týždňom, banány, ktoré už neboli len čierne – boli zhnité. Vliekla si to do nášho domu. Do domu, kde rástol novorodený chlapec!
A to všetko, aby nás ňou kŕmila! Mňa, tehotnú, a teraz môjho malého Janka! Urobila som škandál. Vyhradila som manželovi, že musí s matkou hovoriť. A on… začal ju brániť. Vravel, že vyrastala v chudobe, že jej matka ich takto živila v detstve, zbieraŽiadala som od neho, aby sa rozhodol – buď sa postaví za nás, alebo si nechá svoju matku a jej zvyky, ale ja sa do tohto neporiadku už nevrátim.
