Dnes som sa znova zamyslela nad tým, ako niektorí ľudia dokážu byť tak sebeckí, že bez hanby žiadajú to, čo im nepatrí, a ešte sa tým oháňajú ako starostlivosťou. Moja svokra je toho živým príkladom. Volá sa Zuzana Hrušková, má šesťdesiatsedem rokov a už dva roky sníva o tom, aby nás s manželom vyhnala z nášho dvojizbového bytu v Košiciach a sama sa tam nasťahovala. Ako „náhradu“ nám ponúka svoj zrútený domček na okraji Levoče.
Na prvý pohľad je to starostlivá matka, unavená žena, ktorá už nevláda domáce práce. Ale pod tou maskou sa skrýva prefíkaný plán. Ten dom, čo nám tak urputne vnucuje, by už dávno mali zbúrať. Základy sú popraskané, strecha preteká, okná zhnité, vo vnútri je zima, pleseň a všetko krivo. Zuzana tam roky nič neriešila, maximálne si udržiavala kvetinové záhony a strihala ríbezle – to je celé jej „hospodárstvo“.
Keď nás príde navštíviť, hneď na prahu spustí:
— U vás je také útulne! Všetko čisté, upratané. Aj ja by som tak chcela žiť…
A potom, ako keby náhodou:
— Možno by ste sa predsa len mohli presťahovať? A ja by som si tak rada zobrala váš byt…
Najprv som mlčala. Potom som sa snažila odpovedať vtipom. Ale teraz ma už roztrasie, len keď na mňa hodí ten svoj pohľad plný falošného ľútoskania: „Ach, som už stará, nemám silu… v tom dome sa ťažko žije…“ Čože, v byte sa snáď umývajú podlahy samé? Prach mizne sám od seba? Opravy sa robia automaticky? Zuzana si naozaj myslí, že byt je ako hotel s nepretržitým upratovaním. Buď nechápe, alebo predstiera, že nechápe, koľko sily, peňazí a času sme do nášho domova vložili. Nič z toho nám nespadlo z neba – všetko sme si zarobili a postavili vlastnými rukami.
S manželom sme jej navrhli logické riešenie:
— Predaj ten dom, pridaj nejaké peniaze a kúp si garsónku. Budeš bývať v teple, bez záhrady, s príslušenstvom.
Ale nie! Ona si myslí, že jej rozpadávajúci sa dom stojí ako luxusná nehnuteľnosť – aspoň tri milióny! Reálna cena je však sotva polovica. A aj tak by jej to nestačilo na poriadny malý byt v meste. Povedali sme jej to úprimne. Ale akoby počula do vetra.
— Komu ten dom vôbec treba?! — snažila som sa jej vysvetliť.
— Má dušu! Tam sa narodil váš Janko! Len ho treba trochu „upraviť“, — odvetila.
Upraviť? Dom, z ktorého padajú tehly?!
A tak to ide znova a znova… Pri každej návšteve to isté:
— U vás je také pekne! Možno by ste sa predsa len mohli zamyslieť?
Nedávno to už manžel nezvladol:
— Mami, nedáme ti náš byt. A do tvojho domu sa tiež nepresťahujeme. Nech si nelámeš hlavu.
Odfrčala, nafúkla sa a už týždeň nám demonstratívne nevolá. Urazená. Prečo, vraj, ju jej syn a nevesta nechcú „potešiť“ a nevzdajú sa jej bytu, do ktorého vložili toľko práce?
A ja som unavená. Nechápem, ako môže byť človek tak slepý k cudzím hraniciam. Sme mladí, pracujeme, plánujeme, možno raz budeme mať deti. Kde ich budeme vychovávať? V dome, kde tečie strecha a stropy sú popraskané? Alebo do toho máme ešte investovať, aj keď je to už dávno na vyhadzov?
Nervuje ma nie jej ponuka, ale to, ako to podáva. Akoby sme boli my tí sebeckí. Akoby náš byt bol jej záchranou, a my bezcitní ľudia, ktorí ju nechcú vpustiť do „raja“. A predsa len žiadame jediné – nechať nám to, čo sme si vybudovali.
Teraz sme sa s manželom rozhodli túto tému úplne obchádzať. Ona pozná našu odpoveď. Je konečná. Ak jej naozaj vadí bývanie v tom dome, nech ho predá a nájme si byt podľa svojich možností. Ale pod naPod našou strechou už miesto nezodvihne, lebo náš domov nie je cena za jej vek ani odmena za starostlivosť – patrí nám a my ho nikdy nevzdáme.
