Dnes som si znovu uvedomila, aký absurdný je môj život. Je to ako nejaká zlá komédia. Svokra príde, pohrá si s dieťaťom – a odchádza spokojná. A ja? Všetko ostatné je na mne. Vari, upratuj, usmievaj sa…
Keď som čítala článok „Nechcem starať sa o vnúčatá cez víkendy“, prinieslo mi to také zvláštne uvoľnenie. Konečne niekto pochopil! Téma je bolestivo známa – najmä pre tých, ktorí sú uväznení v kolotoči „matka s bábätkom a svokrou na krku“.
Môjmu synčovi ešte nebol rok. Má jednu babičku – mamu môjho muža, Zuzana Horváthová. Bývalá divadelná herečka, no ten herecký patos a dráma v hlase jej zostali. Pri každej príležitosti rozpráva, ako veľmi miluje svojho vnuka. „Som vždy tu, vždy pomôžem!“ – znie to krásne, ale realita… úplne iná.
Odchod do predčasného dôchodku jej dal veľa voľného času a prázdnych dní. Takže chodí. Nie pomôcť, nie dať mi oddych na pár hodín – ale „na návštevu“. A vždy cez víkend, keď je muž doma. Má rada, keď je „celá rodina spolu“. Občas príde s tastom, ale ten je sám pre seba, žije si svoj život, dokonca spia v oddelených izbách.
Predstavte si to: dieťa plače, prezierajú mu zuby, bolí ho bruško, ja som na pokraji sil, dve noci bez spánku, vyzerám ako prízrak. A vtom mi oznámia: „Príde pomoc!“ – a touto „pomocou“ je vyšňorená Zuzana Horváthová, s hračkami a vreckom lízankov. Sadne si do obľúbeného kresla, vezme vnuka do náručia, fotí sa, bozkáva, smeje sa. Všetko by bolo fajn, keby som ja nemusela byť dokonalou hostiteľkou – čistý dom, čaj pripravený, domáca buchta na stole.
Najprv som pred každou jej návštevou umývala podlahy, pekla koláč, varila polievku. Potom som si uvedomila: nezvládnem to. Snažila som sa časť povinností preniesť na muža. Ale ten, chudák, po týždni v práci túži len po pokoji. No „mama príde“ – a hotovo. Umy okná, vyčisti kúpeľ, utri prach, utri dieťaťu nos.
Svokra nikdy neprišla len tak, aby povedala: „Oddýchni si, ja pohrám s bábätkom, choď si ľahnúť.“ Nie. Ona prichádza za zábavou. Pohrá si – a odíde. Ak sa jej začne nudiť, len vezme tašku a vypadne. Niekedy nevydrží ani pol hodiny. A po nej mi ostane hromada riadu, unavené dieťa a nulová úľava. Susedky však chvália: „To je tá pravá starostlivá babka! Vždy pri vnúčikovi.“ Áno, áno… pri vnúčikovi – ale nie tam, kde je treba.
Kamarátky mi hovoria: „Nechaj to tak. Neupravuj sa. Nech vidí, ako to u vás naozaj vyzerá.“ Ale skúste to – keď každá zaprášená polička, každý neumytý šálkPotom sa postaví, pohladí ma po pleci a povie: “Ty si taká šikovná, vždy všetko zvládneš,” a odchádza, zatiaľ čo ja zúfalo pozerám na hromadu riadu a plačúce bábätko.
