Zlatica si chcela osláviť jubileum u nás a požiadala, aby sme uvoľnili byt, začala svokra Mária Štefanová.
Katarína, povedal ti Ján už? spýtala sa svokra. Počul som, že bude až dvadsať hostí. Pripravovať začneme večer, ja prídem skôr, okolo šestej.
Večer? To som si nepísala, odvetila skepticky nevesta. Nie, nesúhlasím s tým.
Počkaj chvíľu, ešte som neskončila. Ján už má zoznam potravín a sľúbil, že všetko kúpí, pokračovala Mária.
Ján vždy pomáhal svojej staršej sestre Zlatice. Do tridsiatky už dvakrát vstúpila do manželstva a dvakrát sa rozviedla; vždy to bola voľba nešťastného manžela ne ten pravý. Ich matka, Mária Štefanová, od detstva učila syna:
Sestre treba pomáhať.
A Ján pomáhal či už peniazmi, keď Zlatica dočasne zostala bez práce, alebo opravou jej prenájmu bytu, alebo nekonečnými presunmi vecí po ďalšom rozvode.
Nakoniec sa oženil s Katarínou. Katarína najprv trpela, ale keď Zlatica po piatom raze v priebehu roka požiadala na niekoľko dní ich auto, pretože jej opäť zlyhalo, Katarína jemne, no pevne povedala:
Ján, nie je to už dosť? Aj nám auto na víkend potrebuje. Myslela som, že sme mali plány
Čo treba urobiť? Nie je to možné ísť pešo? spýtal sa Ján.
Nie. Do chaty mojich rodičov neprekročím pešo. Zbierali pre nás dva vedrá uhoriek. Myslela som, že si to počul, keď som to spomenula.
Áno počul som, ale rozumieš Zlatica má naliehavú situáciu.
Znova? O čo ide?
Presne neviem, zamyslel sa Ján, ale ona to viac potrebuje.
Nie, Ján. Tentokrát to tak neskončí! Buď odmietneš sestre, alebo kúp mi auto. Už ma nebaví jazdiť električkou, keď by ti auto mohlo odviezť tam, kam potrebujem.
Ján sa po prvýkrát zamyslel a chcel Zavolať sestre, aby odmietol, ale Mária Štefanová rýchlo vrátila veci na svojmi miesta:
Čo, odhalíš sa pred sestrinou manželkou? Ona je jediná! Kto jej inak pomôže, ak nie ty?
Ján opäť pomáhal, hoci sa hádal s Katarínou. Keď pár dní mlčali, Ján už nemohol viac:
Prečo mlčíš? Niečo ti leží na srdci?
Naoč? Trvalo ti tri dni, kým si to pochopil? vyčítala Katarína.
Nemôžem sa dočkať, čo konkrétne?
Katarína sa zasmejala:
Naoč? Naozaj? Tvoja sestrička ťa odviedla na celý víkend, pretože musela ísť na chatu k priateľke. Myslela som, že ju len odvezieš, a skončil si tam dva dni. Nie je ti to problém?
Čo by ma mohlo trápiť? Trochu som si vypil. Bol tam jej bývalý, s ktorým som sa normálne rozprával. Musel som to nejako vyriešiť. Prečo som ja, ako blázon, mal ísť? To by bolo škaredé.
Mohol si aspoň zavolať.
Ty si tiež mohla, vrhol Ján.
Ja som volala! Len tvoj telefón bol vypnutý. Čo som mala myslieť? Som celá na nápätí, neviem, kde je môj manžel. A on si len chce oddýchnuť odo mňa, vybuchla Katarína.
Nehováraj tak, odvetil Ján a gestom naznačil, že mu volajú.
Ján vyšiel na balkón a tam zodvihol slúchadlo. Dobre vedel, že žena neocení ďalší rozhovor so sestrou.
Ahoj, bratku! zvolala vo telefóne Zlatica. Mám jubileum za dva týždne! Tridsať rokov! Rozumieš?
Ján opatrne pohľadla na Katarínu, ktorá práve rozlievala polievku.
Čo chceš? spýtal sa.
Ako dobre ma rozumieš! zasmiala sa Zlatica. Chcem osláviť u vás doma! Máte veľkú obývačku. V mojom prenájme je úzko a majiteľka bude nadávať. Reštaurácia je príliš drahá.
Čo keby sme to spravili v kaviarni? Pridám, čo bude treba.
Si z bláznov? rozčúlila sa Zlatica. Je to jubileum! Chceš, aby som platila nájom, keď máš vlastný byt? A ja ti to aj tak musím doplatiť. Nie som dcéra milionára.
Najprv to preberiem s Katarínou. Je to aj jej byt, možno má vlastné plány.
Neskoro! prerušila sestra. Už som všetkým povedala, že oslava bude u vás. Uvoľnite byt celý deň, dobre? Mama hovorí, že všetko pripraví.
Ján si povzdychol a zakryl tvár rukou, hľadajúc únikovú cestu. Telefón znova zazvonil tentoraz správa od mamy.
Zlatica chce zostaviť jedálny lístok. Tu je zoznam jedál. Potrebné sú aj potraviny. Povedz Kataríne, aby pomohla. A pri varení určite pomôže.
Katarína, ktorá o jubileu Zlatice nevedela, si pohodlne sadla do kresla s telefónom a chystala sa pozeráť obľúbený seriál. Keď Ján vstúpil do miestnosti a sklonil hlavu, ona hneď pochopila.
Čo to je tentoraz? spýtala pokojne, zastavujúc seriál.
Katarína, počúvaj Zlatica má jubileum, rozumieš? Tridsať rokov. Chce to oslaviť.
Katarína zdvihla hlavu.
Nech to oslavuje. Zakážeme jej niečo?
Ján si poškrábal temeno hlavy.
Nie je to o tom, že chce oslaviť u nás.
Čo?! V našom byte? Katarína vstala zo stoličky. Počkaj. V našom byte?
Áno, ale len jeden večer. Reštaurácia je drahá, doma má málo miesta
A čo? Súhlasíš?
Povedal som, že najprv preberiem s tebou! Ale Zlatica už všetkých pozvala a mama už mení jedálniček
Katarína zatvorila oči a zhlboka vdýchla.
Jane, si naozaj dospelý človek? Alebo len prenasleduješ želania Zlatice?
Čo to začínaš?
Začínam, povedala s iróniou a ukázala mu mobil. A nikto mi ani nevolal! Toto je môj byt, nie tranzitná stanica pre tvojich príbuzných. Zlatica chce osláviť u mňa, mám jej pomôcť a ešte asistovať tvojej mamy a nikto sa ma nepýtal!
V tom okamihu zazvonil telefón.
Aha, čerešňa na torte, škvarkla. Tvoja mama, mávala telefónom pred Jánovým tvárou.
Katarína, povedal ti Ján už? zakričala svokra. Počuj, bude až dvadsať hostí. Pripravovať začneme večer, ja prídem okolo šestej večer.
Večer? Nie som na to prišla.
Počkaj. Ešte som nedokončila. Ján už má zoznam potravín, sľúbil, že všetko kúpi.
Predpokladajme odvetila Katarína. A peniaze? Kde ich vezmeme?
Ján sľúbil pomoc, stručne odpovedala Mária Štefanová.
Takže z môjho bytu chcete urobiť reštauráciu a my ešte zaplatíme hostinu? Katarína už nevedela, čo povedať.
Zlatica nie je cudzinka! Jeden deň pomôcť, niečo na kuchyni nakrájať, šaláty, sendviče Si doma šéfová!
Mária Štefanová, prerušila Katarína, práve som sa dozvedela o svete oslav. Nedala som povolenie oslaviť Zlaticu v mojom byte.
Čože, všetko môj byt. Vy s Jánom ste manželstvo. Všetko je spoločné! odpovedala svokra ostro.
Keby to bol Jánov byt, nepovedala by ste to tak. Ja by som bola len hospodárkou.
Nehovor blbosť. Rozhovor je skončený. Do piatku musíme nakúpiť všetko, odrezala Mária a zavrela linku.
Čo to bolo? spýtala sa Katarína Jána po krátkom pípnutí.
Dosť sa hráš na oběť! nakoniec povedal Ján. Už ti povedali, že nemáš pravdu. Priznaj svoju chybu a prestaň sa brániť.
Katarína bola šokovaná. Šla do skrine, ticho vytiahla veľkú športovú tašku, potom do spálne otvorila komodu a monotónne začala skladovať Jánove tričká a džínsové nohavice.
Medzitým Ján sa cítil víťazom. Hlasno otvoril chladničku, vytiahol pivovaru, zatvoril dvere a posadil sa pred televízor, akoby sa nič nestalo.
Myslel si, že Katarína sa upokojí a všetko bude ako predtým. Trochu sa nahneval, zamrkne, potom upokojí. Zapol futbal a čakal, že Katarína vstúpi do miestnosti a pozve ho na večeru. Ale mýlil sa.
Po pol hodine Katarína stála v chodbe s taškou v ruke, vedľa nej bola preplnená športová taška plná Jánových vecí. Ján išiel do kuchyne, aby si vzal nápoj, ale uvidel ženu.
Čo to je? zamrčal. Aký je to divadelný program?
Katarína ho pohľadala studeným pohľadom:
To nie je divadlo, Ján. To je koniec. Už viac nebudem tieňom vo svojom živote, slúžim len tvojim mamám a sestrám. Ak chceš byť dobrým synom a bratom, tak sa vráť k mame. Pripravte sa spolu na oslavu. Veď ona ti s radosťou dá kúsok vo svojej obývačke.
Naozaj? opýtal sa Ján, krok smerom k nej. Nevrátim sa.
Úplne vážne, prikýnula Katarína. Už nemám energiu byť tichým pozadím. Ak sa za tri roky nenaučíš ma rešpektovať, nebude to lepšie.
Katarína nemôžeš takto všetko zničiť! Jeden okamih!
Nič, čo už je rozpadnuté, už sa nedá zničiť.
Ján sa snažil niečo povedať, ale Katarína otvorila dvere a vybehla von. Stál, naplnený hnevom, tvárou červenou, pery svŕknuté.
Tak dobré! vykríkla. Myslíš, že nájdeš niekoho lepšieho? Podobných ako ja je ťažké nájsť!
Katarína sa zamračila a urobila krok späť:
Ľudí ako ty skutočne nájsť? A to je dobrá správa.
Budeš ľutovať! zakričal Ján, chytajúc tašku. Dostať sa na kolená, keď pochopíš, že nikto s tebou nechce rozprávať! Bez mňa si nikto.
Ak je nikto človek, ktorý žije vo svojom byte, pracuje a neustále nepodáva ruky svojím príbuzným, tak mi je príjemné byť nikým.
Ján odišiel, Katarína zostala sama. Hlboko sa nadýchla, išla k oknu, zatiahla záclonu a sledovala, ako Ján vrhá tašku do kufra taxíka.
Uplynulo niekoľko mesiacov. Rozvod bol bolestivý. Ján sa snažil Katarínu opísať ako peniazechtivú a chamtivú. Hlavným sporom bol automobil, ktorý kúpili počas manželstva. On trval, že zaplatil zaň sám, a ona že ho iba jazdila.
Pane sudca, všetky prostriedky som vložil, auto je na moje meno! Moja manželka nedala ani cent! tvrdil Ján.
Katarína otvorila spis, položila na stôl bankové výpisy, prepisy platieb a zmluvu o zálohe, ktorú sama podpísala.
Nežiadam časť auta, ale ani svoje podiel neodovzdám, povedala pokojne.
Súd stál na strane spravodlivosti.
Jánovi to nešetrilo. Auto, ktoré považoval za svoje, musel predať a rozdeliť peniaze. Vyšiel zo súdnej siene s červeným tvárou.
Doma ho čakala nie výzva, ale vŕšká výčitiek.
Si blázn! Vrátil si jej všetko! Auto! Byt! Aspoň právnika si požiadaj! kričala Mária Štefanová.
Ján ešte vštúpil úver, aby zaplatil oslavu Zlaticinho jubilea v reštaurácii. Teraz má len úzky kút v izbe Márii Štefanovej.
Katarína po prvýkrát dlhý čas pokojne spala. Uvedomila si, že je ešte mladá, aby sa nepodvolala mužom ako Ján. Okolo je dosť dobrých mužov stačí včas rozlíšiť, kto je kto.
**Poučná myšlienka:** Niekedy je potrebné postaviť svoje vlastné hranice a nechať ostatných niesť svoje bremeno, lebo šťastie a pokoj začínajú vtedy, keď si vážime seba samých.
