Svekruša si myslela, že vie lepšie
Zuzana sa zhrozila od ostrého vyzváňania telefónu. Na displeji svietilo “Anna Ivanovna”. Svekruša volala už tretíkrát to ráno. Zuzana sa hlboko nadýchla, zbierajúc odvahu, a stlačila zelené tlačidlo.
“Áno, Anna Ivanovna, čujem.”
“Zuzanko, prečo neberieš telefón?” Hlas svekruše znel s nezakrytým výčitkami. “Volám ti a volám!”
“Varila som Emičke kašičku, mám plné ruky,” zalhala Zuzana, hoci v skutočnosti sa nechcela po stý raz rozprávať o tom, ako nesprávne vychováva dieťa.
“Opäť tie kaše! Hovorila som ti – deti potrebujú mäso! Môj Miško vyrastol na mäse, pozri aký je silný! A tvoja Emička je celá bledá, hocikedy ju odfúkne vietor.”
Zuzana zatvorila oči a počítala do piatich. Ich dcérke boli len tri roky a doktor povedal, že sa vyvíja normálne. Len má takú postavu – po otcovej rodine.
“Anna Ivanovna, aj mäso jej dávame. Dnes na obed budú halušky.”
“To je dobre! Práve preto volám. Dnes k vám zajdem, prinesiem slepačí vývar. Na kostičkách, ako má Miško rád. A pripravím plnené papriky podľa môjho receptu. Nie ako tie tvoje halušky…”
Zuzana sa zaškerila. Slovo “halušky” znelo takým neošumelým sarkazmom, akoby dávala dieťaťu jed.
“Netreba sa obťažovať, máme všetko,” pokúsila sa namietať.
“Aké obťažovanie? Babka chce vidieť vnučku! To mi snáď nezakážeš?”
V tejto vete bol celý charakter svekruše – schopnosť položiť otázku tak, že akákoľvek odpoveď okrem súhlasu by vyzerala ako strašná hrubosť.
“Samozrejme, príďte,” vzdala sa Zuzana.
Po rozhovore sa oprela čelom o chladné okenné sklo. Vonku sa krúžili zriedkavé snehové vločky, ukladajúc sa na holé konáre stromov. November bol zamračený a šedivý.
“Mami, s kým si hovorila?” Z detskej izby vykukla Ema, držiac v rukách ošúchaného plyšového zajačika.
“Priide ti babka Anka,” usmiala sa Zuzana, snažiac sa, aby jej hlas znel radostne.
“A ona mi zase bude hovoriť, že zle jem?” zamračila sa dievčinka.
Zuzanu zabolelo pri srdci. Aj dieťa si všimlo tú neustálu kritiku.
“Babka ťa len veľmi miluje a chce, aby si vyrastla zdravá a silná.”
Ema nevyzerala presvedčene, ale prikývla a vrátila sa k svojim hračkám.
Zuzana sa dala do upratovania. Hoci ona s manželom dávali prednosť voľnému kreatívnemu neporiadku, pred príchodom svekruše musel byt žiariť bezchybnou čistotou. Inak by určite nasledoval komentár o tom, že “v takej maštali sa aj baktérie zabavia”.
Za dve hodiny stihla umyť podlahy, utrieť prach a dokonca upiecť jablkový štrúdľ – jediné jej kulinárske dielo, ktoré svekruša vždy chválila.
Miro sa mal vrátiť z práce na obed. Obaja pracovali z domu – on ako programátor, ona ako dizajnérka. Ale dnes mal dôležité stretnutie s klientom, tak odišiel do kancelárie.
Presne o druhej zazvonili u dverí. Anna Ivanovna bola presná ako švajčiarske hodinky.
“No čo, nevesta!” Svekruša, nízka plnoštíhla žena s nafarbenými gaštanovými vlasmi, slávnostne vošla do bytu, obťažená taškami. “A kde je moja princezná?”
Ema nesmelo vykukla z izby.
“Poď sem, zlatko! Babka ti doniesla dobrôtky!”
Dievčatko prišlo a slušne podalo ruku na bozk. Tento gest ju naučila práve Anna Ivanovna, ktorá verila, že dievčatá musia vyrastať ako “skutočné dámy”.
“Ruku bozkávajú len dospelým slečnám,” sklonila sa svekruša a objala vnučku. “Keď budeš mať šestnásť, vtedy budeš podávať ruky nápadníkom. Babke stačí len pozdraviť.”
Zuzana vyvalila oči, keď ju svekruša nevidela. Protichodných pokynov o výchove od Anny Ivanovnej bolo viac než dosť.
“Anna Ivanovna, pomôžem vám s taškami,” ponúkla sa Zuzana.
“Áno, áno, dones to do kuchyne. Tolko som navarila! Mišo musí jesť poriadne, nie sa látať s hocičím.”
V kuchyni svekruša okamžite začala veliť:
“Zuzanko, vyber ten veľký hrniec. Nie, nie ten plastový, normálny. A kde máte chlieb? To ho skladáte v chladničke? Chlieb sa do chladničky nedáva! Všetko okorá!”
Zuzana trpezlivo podávala riady. Za šesť rokov manželstva s Mirom si zvykla, že jeho matka vždy vie, čo je správne.
“Emička je celá bledá,” všimla si svekruša, vykladajúc z nádob domáce zálievky. “Chodíte s ňou von? Dávate jej vitamíny?”
“Áno, každý deň chodíme, ak to počasie dovolí. A berieme vitamínové tabletky, ktoré predpísala pediatrička.”
“Pediatrička!” frfla Anna Ivanovna. “Čo tieto mladé doktorky vedia? Za našich čias…”
“Začína to,” povzdychla si Zuzana v duchu.
“Za našich čias boli deti vonku od rána do večera! A otužovali sa! Miro chodil za každého počasia von. A nič, vyrastol zdravý.”
Zuzana mlčala, hoci mohla pripomenúť, že jej manžel každú zimu chorieval na bronchitídy a ako dieťa mal chronický zápal mandlí.
“Anna Ivanovna, upekla som štrúdľ. Dáte si čaj?”
“Najprv obed. Všetko má svoj poriadok. A kde je Miro? Prečo ešte nie je doma?”
Ako zázrakom sa v predsieni ozvalo kliknutie kľúča.
“Už je tu!” ožila svekruša.
Miro vošiel do bytu, prekvapene si prehliadajúc rad topánok v predsieni.
“Mama? A ty si nepovedala, že prídeš?”
“Čože nepovedala? Dnes ráno som vol”Ale veď som hovorila Zuzanke!” nahnevala sa Anna Ivanovna, zatiaľ čo Zuzana sa v duchu pripravovala na ďalšie nekonečné hodiny návštev plných nevyžiadaných rad a kritiky.
