Sviatok v rodine vstup bez hraníc
No pekne… Zuzana opatrne zdvihla črep z modranskej vázy a namiesto toho, aby ho vyhodila, položila ho na parapet. Teta Eva, prepáč mi, zamrmlala do prázdneho bytu.
V byte rozvoniaval šampón, sekt a z nejakého dôvodu aj mandarínky, hoci včera ich podľa všetkého nikto nelúpal. Za gaučom na koberci ležal plastový veniec s trblietkami. V zásuvke pod konferenčným stolíkom našla uviazanú hodvábnu šatku s nápisom Dámska jazda snov.
Pod radiátorom sa nesmelo skrývala osamelá ružová gumená rukavica s ošúchanou mašličkou. Vyzerala, akoby sa pokúšala utiecť pred včerajším večerom a uviazla.
Zuzana, v pokrčenom župane s rozstrapkanou šnúrkou, prechádzala izbou so smetným vreckom v ruke. Každý krok sprevádzal tichý šuchot obalov od cukríkov.
Na parapete trónoval pohár s vyschnutou rubínovou kalužou vína na dne. Vo váze namiesto kvetov trčali tri plastové slamky s trblietavými hviezdičkami. Po stene sa tiahla reťaz z papierových srdiečok, z ktorých jedno bolo očividne odhryznuté.
V kuchyni ju čakal ďalší front práce.
Na stole smutne stála polovica viacposchodovej torty. Krém tiekol ako roztopený snehuliak a do bokov boli zapichnuté sviečky v tvare čísel 3 a 8, hoci včera neoslavovali narodeniny, ale len stretnutie dievčat.
V dreze stáli poháre so stopami rúžu. Vedľa sa máčali tanieriky s vyschnutými zvyškami hummusu. Na stoličke ležali vyklopené karty na vykladanie budúcnosti polovica lícom hore, polovica lícom dole, ako po neúspešne skončenej vešteckej seanse
***
Zuzana bezmyšlienkovite zdvihla jednu kartu kráľ káro sa na ňu díval s akýmsi unaveným nadradením. Včera si dievčatá z týchto kariet rozkladali budúce svadby, sťahovanie či zahraničných ctiteľov. Šepkali si, a potom sa nahlas smiali, zapíjajúc predpovede šumivým vínom.
Sklonila sa, aby zo zeme zdvihla trblietku, a nečakane spod gauča vytiahla niečo mäkké cudziu čipkovanú pančuchu s pretrhnutou gumou, trofej včerajšieho tanca na stoličke. Pokrútila hlavou, zamierila do spálne, kde bolo aspoň ticho.
Tam vládol relatívny poriadok, ak nerátame tri vankúše na zemi a perinu stočenú do obrej slimáčej ulity. Ako urovnávala vankúš na svojej strane postele, objavila pod ním napoly preložený ružový papierik.
Zatriaslo srdce.
Žeby ďalšia zabudnutá poznámka od nejakého Mareka z baru pre jednu z priateľok? Ale písmo bolo známe veľké, trochu naklonené písmená, každé o jej sesternica Zora vždy obťahovala, až z neho robila maličké koliesko.
Si najlepšia hostiteľka na svete! Tvoja Zorka.
Zuzana zadržala pohľad na zakolísanom výkričníku. Akoby ten výkričník trochu drnčal. Uchichotila sa jedným kútikom úst. Najlepšia hostiteľka so štrbenou vázou od tety Evy a trblietkami v sprche, kde je každý ranný kúpeľ miniohňostroj.
Koľkokrát som si sľúbila už nikdy zamumlala, sadnúc na kraj postele.
***
Niečo jej zašumelo pod nohami.
Mykla sa, odsunula papuču a v nej ležala úhľadne uložená mandarínka. Úplne celá, s hladkou, mierne lesklou šupkou. Gumičkou a špáradlom bol k nej pripevnený papierik: aby bol život sladký.
Včera sa dievčatá na tento prípitok smiali. Teraz jej mandarínka pripadala ako výsmech.
Na nočnom stolíku sa roztancoval telefón. Fotka Zorka (náš hurikán).
No jasné prehodila do prázdnej izby a odpovedala s jemným zachripnutím. Haló?
Zuziiik! znel v telefóne ruch, akoby večierok stále trval. Si bohyňa, vážne! Baby sú unesené! Aj Betka-kozmetička je tu, spomíname, ako si ducha zo skrine vyplašila!
V pozadí niekto zakričal: Odkáž Zuzane, že rodiť už budem iba u nej! a opäť krik a smiech.
Ďakujem ti, Zuzi, pošepkala Zorka. Ty… no, vieš. U teba je ako doma.
Zuzana sa pozrela na mandarínku v papuči.
Mhm, povedala. U mňa ako doma…
Nevyrušujem už! Oddychuj, kráľovná recepcií! a hovor utíchol.
***
Zložila okuliare, položila ich k Zorinej poznámke. V odraze šatníkovej skrine zbadala ženu okolo päťdesiatky s unavenou tvárou, no s prekvapivo mladými zelenými očami a vlasmi súhrnute nahádzanými do uzla, z ktorého trčala trblietka.
Telefón ožil novou melódiou. Timea dcéra.
Odkašlala si, prešla si rukou po vlasoch, trblietka neústupne zostala.
Áno, zlatko? prijala hovor, na obrazovke Timeina tvár s rozstrapatenou ofinou a kávou v ruke.
Mama! Timea zažmurkala, pozerajúc. Hm, veď vravím. Opäť trblietky na mačke?
Nie, na mne, opravila ju Zuzana. Mačka sa schovala po včerajšom tanci s kartami. Asi zapadla opäť v šuflíku s bielizňou…
A rozprávala dcére podrobnosti.
Mami, Timea sa uchechtla, vzápätí zvážnela. Počúvaš sa? Mačka sa schováva, modranská keramika na kúsky, mandarínky v papučiach Nepatrične už vieš povedať Zore nie?
Zuzana v jej slovách cítila lásku i podráždenie ako dva kyvadlá.
Veď ona má to ťažké, automaticky odpovedala Zuzana. Vieš to.
A ty to nemáš ťažké? ticho jej skočila do reči Timea. Kedy si si ty oddýchla, nie ako hostiteľka?
Zuzana pozrela na ružovú rukavicu pod radiátorom, na poznámku vedľa ruky a do vyprázdneného bytu naplneného cudzím smiechom z včerajška.
Neviem, priznala úprimne. Asi som sa tiež niekde skryla pod skriňu. S mačkou.
Timea sa uchechtla.
Mami, ľúbim ťa. Ale fakt, premýšľaj možno nabudúce len spolu čaj, bez veštenia a trblietok.
Obraz zamrzol na sekundu a zase sa rozbehol. Pauza medzi nimi sadla ako nevyslovené.
Uvidím, povedala Zuzana.
Po prvý raz to jej uvidím znelo nie ako poslušné jasné, Zorka, ale ako začiatok niečoho iného.
***
Zorka sa u Zuzany zjavila len tak začiatkom jari, keď vonku ešte ležal špinavý sneh a na parapete u Zuzany už klíčili drobné zelené výhonky.
Zuzi, otváraj, prichádzam v mieri! jej hlas znel cez dvere ešte pred zvončekom. S koláčom som tu!
Zuzana otvorila, Zorka vtrhla dnu, voňala parfémom, vanilkou a mrazivým vzduchom. V rukách držala plech s čímsi dozlatista upečeným.
Kysnutý slaný závin, ako u babky, pamätáš? už sa rozkladala v kuchyni. Bože, aká máš predsieň! Ako z časopisu!
Zuzana sa nesmelo pousmiala, uhladila šál na vešiaku. Jej dvojizbový byt v paneláku bol jej tichou pýchou: steny ladili so závesmi, gauč prehodený dekou po mame. Kuchyňa s bielou linkou, drevenou pracovnou doskou a parapety plné kvetov.
Veľmi útulné hovorili všetci a Zuzane to znelo ako odmena.
Poď, vyzuj sa, ako vždy povedala a prevzala koláč. Fíha, ťažký je.
Ako môj život, mávla rukou Zorka, ale oči jej iskrili. Vieš, Zuzu, ja tam, kývla smerom k svojej garsónke v starom dome, steny na dosah, kuchyňa štyri metre. Nado mnou vrieska sused, pod mnou vŕtačka. Ale u teba
Zatočila sa dookola v kuchyni s malým stolom a gaučom pri okne.
Tu je vzduch, chápeš? Vzduch! Zorka rozprestrela ruky. Byť tu sám je hriech. Dáme posedenie? Len my dve. Plus dve kamošky, pozrieš, sú super!
Byť sama je hriech, bodlo Zuzanu ako ihlica.
Vybavila sa jej spomienka na dlhé večery, keď na tom gauči naozaj sedávala sama, púšťala si telku len na ruch, pletúc ďalší šál, kým Timea bola svojom. Rodina si na ňu spomenula len cez sviatky.
Posedenie? opýtala sa. No prečo nie. Veď máme koláč, žmurkla, snažiac sa o ľahkosť.
Zorka prekvapene zdvihla obočie.
Ty súhlasíš? Zuzi, ja zobrala koláč ako úplatok, myslela, že ťa budem musieť prehovárať, smiala sa. Tak v sobotu? Bez dôvodu, dajme generálku na babskú jazdu!
Zuzana zapla rúru, koláč dala zohriať. Sobota pôsobila ďaleko, ako niečo hypotetické.
Tak dobre, prikývla. Niečo k tomu pripravím.
Zuzi, si zlato! Zorka ju schmatla tak, až jej zapraskali rebrá. Veď sme takmer sestry.
To takmer znelo trochu čudne, no Zuzana to zhltla spolu s budúcim kúskom závinu.
***
Veľkú noc v ten rok tiež zorganizovali u Zuzany. Iniciátorka, samozrejme, bola Zorka.
U Zuzky je vždy ozajstný domov! hovorila každému. Má kraslice ako z katalógu, koláče výstavné. A kocúra, ktorý chodí ako pán domu.
V skutočnosti bol kocúr teda vlastne mačka Micka viac unavený strážca, ale pán domu znelo lepšie.
Zorka prišla, tentoraz s tromi kamoškami.
Zuzana, zvyknutá na pokojné rodinné stretká, bola zaskočená, keď sa jej do predsiene naraz natlačila hlučná ryšavka v žltom, vysoká tmavovláska v koži a drobná hnedovláska s hlučným smiechom.
Toto je Miška, to Lenka, to Janka, zamávala Zorka. Baby, to je tá Zuzka, kde je vždy útulno a dobroty!
Zuzana sa snažila prezúvať hostí, ponúkať papuče, ukazovať, kam zavesiť bundy. V duchu si odškrtávala stoličky dosť, koláče dva, jedenásť vajec. Plus šaláty a tlačenka pre seriózny dojem.
Ukázalo sa, že to nestačilo. Už po hodine Zorka, uprostred debaty o pravej poleve na mazanec, vytiahla mobil.
Jaj, zabudla som! Katka s Jankou sú blízko! Počkajte, ja im napíšem! Zuzi, nevadí ti? Doniesú vlastné vajíčka.
Zuzana otvorila ústa, chcela niečo povedať, no vtedy v rúre cvaklo. Bežala skontrolovať pečivo. Keď sa vrátila, Zorkin mobil už ležal a ona s víťazným úsmevom:
O chvíľu tu budú!
***
Sviatok sa rýchlo zmenil na veselý trh.
Baby sa hádali, komu cesto kysne po domácky, kto vyrastal pri pravej peci. Keď Miška mávla lyžicou s čokoládovou polevou, poleva pristála presne na bielej obruske Zuzany, rozprskla sa až k okraju stola.
Oj! Miška zamrzla s previnilým úsmevom. To je na bohatstvo?
Zorka vybuchla smiechom, pridali sa aj ostatné. Zuzana siahla po obrúsku a umývala škvrnu už však bola zažratá.
Nič sa nedeje, povedala. Vyperie sa.
V tom si všimla Zorkin vďaký pohľad ako by zachránila svet, nie len obrus.
Večer boli parapety plné pestrofarebných vajíčok, na stene visel papierový veniec zo servítok (robili všetky spolu), pod stolom sandále. Zorka, dvíhajúc pohár s vínom, vyhlásila:
Dievčatá! U Zuzky je vždy pravý sviatok!
Všetky zatlieskali. A Zuzana, červenajúc, cítila, ako jej pod rebrá vchádza niečo dôležité. Jej tichá kuchyňa a uprataný gauč boli kulisou pre niečo veľké.
***
No v detstve to bolo naopak. Pravý sviatok býval u Zorky.
Ona bola vždy líderka spoločenská, hlučná, trochu drzá, o to príťažlivejšia.
Na dvore sa deti schádzali práve pred jej vchodom. Robila módnu prehliadku v maminom župane, zriaďovala tajné kluby pod schodmi. Aj staré mamy ju volali naša herečka.
Zuzana bola tichá, nenápadná. Vždy prišla domov načas, vracala knihy do knižnice so zalomenou záložkou a čistila topánky do lesku.
Zuzi, veď ty si naša jednotkárka, hovorila teta Eva, mama Zorky. Postráž Zorku, nech sa ti trochu priučí.
V puberte sa cesty rozišli. Zorka už mala za sebou diskotéky, Zuzana študovala, brigádovala, potom účtovala a žila pokojne. Sesternice sa stretávali zriedka väčšinou len na rodinné sviatky.
Potom teta Eva zomrela. Pohreb, kar, unavené tváre a krivdy z minulosti. Po prvýkrát sedeli s Zorkou v noci v kuchyni a zapíjali horkosť sladkým čajom.
Mám pocit, že dom s mamou odišiel, povedala Zorka, civela do hrnčeka. Nechápem, ako to funguje bez nej.
Zuzana, čo žila štyri roky bez mamy, potichu povedala:
Funguje inak. Nie lepšie, nie horšie. Len inak.
Potom už volali častejšie. Najskôr kvôli úradom, potom len tak opýtať sa, poklebetiť.
Zorka si Zuzanu stiahla do svojho víru, ako keď prúd vtiahne list.
Sme rodina a máme žiť každý sám? čudovala sa. K tebe prídem. Ty môžeš ku mne.
Ale k Zorke Zuzana chodila len málokedy. Bránila jej buď práca, Timea, alebo únava. Zato Zorka k nej stále častejšie.
***
A formula u Zuzany sa stala univerzálnou.
No predsa u Zuzany, vravela Zorka do telefónu, preklikávala diár. Nebudeme sa tlačiť u mňa. Ja mám kuchyňu ako komoru, u Zuzky je to spojené s obývačkou, sen každého!
Silvester kde? pýtali sa.
U Zuzany! Veď tam sú svetielka dokola a šalát ako torta.
Veľká noc? U Zuzany.
Maškiny narodeniny? Samozrejme, u Zuzany, tam bude torte patriť čestné miesto.
Večer len tak s vínom? Kde inde, u Zuzky je útulno a dobre varí!
Najprv bola Zuzana polichotená.
Jej útulný byt sa stal centrom niečieho sveta, miestom, kam sa ľudia radi vracali. Páčilo sa jej, keď priateľky Zorky žasli nad pekným servírovaním, keď hovorili:
Zuzana, tu je to ako z časopisu!
Ale postupne sa to stalo… priveľa. Hostia chodili už aj bez Zorkiných pozvánok.
Zuzi, ahoj! Lenka, boli sme včera pri tebe, pamätáš? S Ivetou chceme na chvíľu, Olesa nemôže, je u kaderníčky. Si doma?
Raz, keď zazvonili už tretíkrát v týždni, Zuzana otvorila stála pred ňou žena, ktorú hneď spoznala.
Iveta. Kedysi kedysi dávno Zuzanu neprávom ohovorila, zahanbila pred ostatnými. Odvtedy sa vyhýbali.
O, ahoj, koktala Iveta, nervózne si prehrabla vlasy. Zorka povedala, že sa ide k tebe, môžem prísť trochu skôr, pomôcť…
Zuzana váhala chcela povedať: Zorka sa zmýlila, nikoho nečakám. No ustúpila.
Poď ďalej, povedala. Dá si čaj?
Utierka v jej rukách sa šklbala v päsť.
***
Prvý pokus o protest bol smiešny, detinský.
Chceš pokaziť sviatok? Kúp zlé keksy, povedala si raz.
Zvyčajne kupovala čerstvé domáce pečivo z malej pekárne pod domom. Tentoraz však zámerne vošla do reťazca. Vzala tie najobyčajnejšie maslové keksy v modrom obale, vždy sa drobili ešte pred čajom.
Nech vidia, že nie je u mňa ako v reštaurácii, uškrnula sa, keď ich sypala do misy.
Večierok, samozrejme, dopadol výborne. Kamarátky sa smiali, zlé keksy zajedali dobrou náladou. Niekto doniesol syr, niekto olivy, Zorka svoju tradičnú studenú dobrotu paradajky v kožuchu.
Raz Mária, v záchvate smiechu, vešala svoje obrie plastové korále na kľučku pri dverách, zabudla ich odobrať cestou domov. Ráno ich našla pohodené pri bielej dveri. Už ich chcela uložiť do krabice nálezov, keď zazvonilo.
Zuzana! Zorka vletela bez pozvania. Aha! zbadala korále. U teba je sviatok, aj na kľučke!
Chcela namietať: to nie je sviatok, ale chaos. Ale v Zorkinom hlase bolo toľko nadšenia, že len vzdychla:
Sviatok…
Sviatok nechcel odísť…
***
Špeciálny bol babinec, ktorý Zorka nazvala veštecký večer.
Dievčatá, dnes pozeráme do budúcnosti, oznámila v spoločnom chate, kde po tichu pridala aj Zuzanu. Zuzi, ty si náš hlavný orákul. U teba doma aj kanvica šepce.
Zuzana nechápavo pozrela na svoju starú kanvicu s nánosom vodného kameňa. Orákul, no…
Jedna z hostí, práve Miška, prišla s rekvizitami balíčkom tarotu, hrubou sviečkou v skle a malým zrkadielkom.
Toto nie je obyčajné posedko, slávnostne povedala. Toto je spiritistické posedenie.
Zuzana sa zachichotala:
Ducha guláša možno, Miška. Nič iné u mňa nenájdeš.
Nie guláša! fňukla Zorka. Zuzi, oddychuj, ber to ako hru.
Pozhasínali, zapálili sviečku. Izba naplnená zlatými tieňmi. Micka, inak spavá pri radiátore, si sadla do okna, našuchorený chvost.
Miška rozkladala karty, zrkadlo nastavila na tváre.
Pýtame sa vesmíru, zašepkala.
Zuzana sedela na okraji sedačky, cítila sa cudzia na vlastnom sviatku. Počúvala, ako plameň sviečky hrá na tvárach dievčat, mysliac na to, že všetky ich otázky láska, peniaze, sťahovanie akosi idú mimo nej.
Vtom sa v byte začalo blikať svetlo, raz jedna žiarovka, potom druhá, až nakoniec vypadol prúd.
Jej! niekto vykríkol.
To je znamenie! šepkala Miška, baby zajačali.
Zuzana automaticky siahla po mobile zapnúť baterku. Vtom sa popod nohy prehnal tmavý chumáč. Micka, zľaknutá, s hysterickým mňau prebehla cez izbu a zmizla v šatníku v spálni, so šramotom zabuchla dvere.
To je určite znamenie, zachrípnutá Zuzana. Ducha je u nás plno.
Svet sa rozsvietil o pár minút v bytovke niekto zváral, vyhodilo ističe. Ale Micka nevyšla spod bielizne ešte deň len tiché škrabanie a mrrr z hĺbky prišlo.
Keď konečne vyliezla, naježená, Zuzana ju hladkala po chrbte:
Nuž, Micka, spolu sa budeme schovávať.
Mačka mlčky odcupkala do kuchyne, na zemi ostražito trblietka.
***
Zuzana dlho nenabrala odvahu.
Najskôr len sedela pri stole, dívala sa na obrazovku, kde blikalo prázdne pole novej správy kurzor, ako nervózny tik.
Prsty samy napísali: Zorka, nabudúce oslavujte u seba. Okamžite vymazala.
Vyskúšala:
Zorka, už nemôžem…
Zorka, prosím, žiadne akcie u mňa aspoň čas.
Zorka, som unavená z neustálych hostí, naozaj.
Každá veta bola buď príliš mäkká, alebo prísna. Z hlavy sa vynárali Zorkine Zuzi, veď to chápeš, Si predsa dobrá, Tebe to nerobí problém.
Zhlboka sa nadýchla, dala mobil bokom a postavila sa pred zrkadlo. Žiarovka na strope hádzala po jej tvári tiene. Zobrala kefku, zastavila pohyb a povedala odrazu:
Zorka, nabudúce oslavujte u seba.
Hlas sa roztriasol. Znechutene sa pousmiala.
Bez výhovoriek, pripomenula jej Timein hlas v mysli. Máš na to právo.
Vyrovnala sa, narovnala ramená, akoby na javisko išla.
Zorka, ešte raz, priamo do očí v zrkadle. Som rada, že sa stretávame. No už mám dosť žúriek vo svojom byte. Najbližšie ste u teba.
Tu opäť v hlase zaznela výhovorka.
Žiadne ale, karhala sa. Nie som ospravedlňovacia linka.
Zuzana vzala mobil a napísala pomaly:
Zorka, som naozaj unavená. Nabudúce oslavujte u seba, prosím? Potrebujem si oddýchnuť od návštev.
Zastavila sa tesne pred odoslať. V hrudi sa jej čosi zvieralo bála sa stratiť, uraziť. A počuť: No, vidíš! Vždy som vedela, že si nudná.
Stlačila odoslať a mobil dala bokom.
Teraz sa treba porozprávať, šepkala. Osobne.
Pred zrkadlom si ešte párkrát skúšala.
Zorka, je to môj byt, mám toho dosť, keď u mňa stále niekto…
Zorka, mám ťa rada, no nemusím byť miestom pre všetky tvoje…
Zorka, dajme tomu hranice.
Pri hranici hlas oslabol, v krku uzol. Videla v zrkadle nie hostiteľku, ale ženu, ktorá sa učí povedať nie, ako cudzie slovo.
Ale niekde medzi treťou a piatou skúškou sa jej v pohľade objavila odvaha nie hnev, nie únava, ale rozhodnosť.
Dobre, povedala ráno v odraze zrkadla. Ideme za ňou. Nie k sebe, za ňou.
***
Za Zorkou išla Zuzana prvýkrát bez ohlásenia.
Keď ona môže prísť aj s koláčom a babami bez toho, že by sa pýtala, napadlo jej, môžem raz prísť aj ja. Nie ako hostiteľka, ale hosť. Ako svedok.
Zorkin byt v starom dome vysoký strop, opadávajúca omietka, staré schránky plné letákov. Kedysi mala Zuzana pre staré domy slabosť, teraz ten duch voňal zatuchlinou a tabakom.
Bez výťahu. Išla hore širokým schodiskom, oči sa zachytávali o ošúchané stupne. Na treťom poschodí ju ovalil pach lacný osviežovač a zvyšky polievky.
Dvere jasne Zorkine, krivo pribitý veniec z umelých listov, drevená tabuľa Tu býva zázrak. Predtým sa to zdalo milé, teraz zvláštne smutné.
Zaklopala. Ticho. Zazvonila. Dlhé, unavené zvonenie. Po chvíli za dverami šramot, kroky, hlas zachrípnutý a nevyspatý:
Kto tam?
To som ja, Zuzana. Zuzi.
Zámok zápasil, dvere sa konečne odchýlili.
Zorka vykukla, dvere ako štít. Na nej oversized tepláková súprava, na nohách jeden vlnený ponožka, druhý v ruke. Vlasy do pichľavého uzla, oči napuchnuté.
Zuzi? úprimné prekvapenie. Prišla si bez ohlásenia?
Ty sa vždy pýtaš, kedy ku mne prídeš? odvetila pokojne.
Zorka žmurkla, no ustúpila dnu.
Byt ju udrel nie tapetami, nábytkom, ale… prázdnotou. Tým, čo sa cíti pod kožou.
V predsieni žiadne vitaj žiaden rohožka, žiadna polička. Uťahaná metla, o stenu pár rozčaptaných topánok, jedna lodička. Na podlahe zaschnutý fľak od niečoho rozliateho.
Zuzana išla ďalej, srdce jej zovrelo.
V obývačke jediný gauč, pôvodne zelený, teraz vyšúchaný došeda. Na ňom kôpka oblečenia šaty, rifle, tričká. Ako vlna vyplavená na breh.
Na zemi prázdne fľaše od vína, pár plechoviek, časopis s roztrhanou obálkou. Otvorený notebook, taburetka, popolník preplnený ohorkami.
Pod stolom dve šálky, jedna vyliata, druhá ledva stojí, zvyšky kávy, v nej popol.
Opitá šálka kávy, vybavilo sa Zuzane, ako to nazývala Timea. Keď káva stojí, kým je majiteľ zaneprázdnený väčším neporiadkom vlastného života.
Na parapete nie kvety, ako u Zuzany, ale plastové poháre, obal z chipsov a vyschnutý citrón.
Zuzane sa niečo prevrátilo vnútri.
To nebol len chaos: bola to samota rozliezajúca sa v kútoch.
***
Nehľaď tak na mňa, odvrkla Zorka, zachytila jej pohľad. Ešte som neupratala po všetkom.
Po čom? šepnuto Zuzana.
Po mame, po robote, po týchto…, mávla rukou po fľašiach. Po živote, proste.
Zorka zamierila do kuchyne, Zuzana si obzrela priestor. Kuchyňa skutočne malá, stôl, jedna stolička, stará chladnička s poloodpadnutými magnetkami. Drez so zašliapanými taniermi, panvica s kusmi nedopečených zemiakov, igelitka plná odpadkov, nevyhodená.
Chcela som ti volať, prehodila Zorka ponad plece, zapínala kanvicu, čo dávno nepočula vodu. Ale… nejako…
Zuzana stála s kabelkou na hrudi. V hlave jej vírili obrázky jej vlastná kuchyňa, obrus, torty, smiech, a ten… paralelný svet, kde smiech zostal na cudzích oslavách a doma ostal len neporiadok a ticho.
Pochopila Zorke jej byt nie je len miestom. Je jediným útočiskom pred jej komôrkou.
Prišla si… kvôli niečomu? pozrela sa Zorka. Alebo kontrola?
Kvôli veci, odvetila Zuzana. Ale kontrola, to je súčasť.
***
Ja… Zorka klesla na stoličku, akoby jej podlomili nohy. Myslela som, že sa hneváš.
Oči sa jej lygotali, nie smiechom, ale zadržanými slzami.
Hnevám, priznala Zuzana. Veľmi. Už ma nebavia všetky tie večierky v mojom byte. Včerajšok bol posledná kvapka.
Položila kabelku na stôl, neodtlačila konzervy.
Ale aj som začal jej hlas vibrovať. Chcela som pochopiť.
Zorka si rozotrela tvár, špirála jej urobila sivé kruhy.
Čo pochopiť? zachrípnuto.
Prečo u teba… načrtla rukou byt. Takto. A prečo všetko ako doma je u mňa.
Zorka sa zasmiala krátko, s trpkosťou.
Lebo u teba… je ozajstný domov, povedala. U mňa… rozpozerala sa okolo, lacná improvizácia.
Nadýchla sa zhlboka, slová sa jej vyrinuli ako povodeň.
Tu sa necítim ako doma, Zuzi. Odkedy nie je mama, keď sme všetko delili a hádali sa. Steny… nie sú moje. Žijem ako v podnájme. Vecí veľa, domov žiaden. Chápeš?
Zuzana mlčala, no vnútri ju čosi pálilo. Spomenula si na svoje prvé mesiace bez mamy. Keď jej byt pripadal cudzí, až kým nepoprehadzovala nábytok a nezavesila nové záclony.
U teba… pokračovala Zorka, keď prídem, všetko má miesto. Deka rovná, šálky lesknú sa, Micka spí na parapete. Ty vieš, kde čo je. zdvihla pohľad, ako by si vedela, ako žiť.
Začkla.
Tam u teba sa prvýkrát nebojím. Ani nie som sama.
Zuzane v tele zmäkla niečo horúce súcit, spolupatričnosť, poznanie.
A ja… úsmev cez slzy, som myslela, že to miluješ, keď je u teba živo… Lebo všetko organizuješ.
Zaťala prsty.
Bola som si istá, že ti to vyhovuje, keď dom žije. Že nie si sama. Nevidela som ten chaos… nechcela som… Hnala som sa k tebe, lebo u teba bolo aspoň niečo ako pred mamou.
Zuzana prehltla.
Preto… šepla, si nevšímala, že môj dom sa mení na pokračovanie tvojho neporiadku?
Zorka zakryla tvár.
Ja sa… bojím byť sama, Zuzi. Ozaj. Keď som večer tu, ozýva sa mi v hlave mama jej hlas, výčitky, opäť si to urobila zle. Zapnem hudbu, volám ľudí, bežím k tebe, lebo u teba cítim… domov.
Zuzana si sadla oproti. Slová nacvičované pred zrkadlom stratili ostrosť ostala len ich podstata.
Zorka, mäkko, ale pevne. Je mi ľúto, že ti je tak smutno. A teplo pri srdci, že voláš môj byt útočiskom. Ale…
Ruky položila na stôl, aby sa netriasli.
Už nemôžem byť tvoja jediná vankúšová záchrana.
Zorka sklopila zrak. Zuzana ticho vydýchla.
Skúsme… inak, povedala.
***
Inak? Zorka s kapesníkom.
Napríklad, Zuzana je pokukla okolo, nie každý sviatok u Zuzany.
Pohľad na šálku na zemi, zaprasený gauč, odpadky v kúte.
Začiatok je, zodvihla hlas, že domov nie je len miesto na zábavu. Je to miesto, kde sa pred sebou nehanbíš.
Zorka cez slzy ironicky:
Pred sebou ma hanba zožiera dávno.
Odtiaľ začnime, postavila sa Zuzana. Kým budeš nosiť všetky partie ku mne, tu ostane… ticho a špina. A mne… už je ťažko.
Oprela sa o stoličku.
Takto, navrhla, posedenia na striedačku. Raz u mňa, raz u teba. Ale… nie hneď davy. Malé skupinky. A nie každý týždeň, len raz mesačne.
Ty vážne navrhuješ… volať ľudí do tohto? Zorka kývla do miestnosti.
Navrhujem, Zuzana, prestať môj byt využívať ako jediné miesto sviatku. Ale spraviť sviatok z tvojho.
Pozrela sa jemne.
A ešte… navrhujem začať v malom. Nie ľuďmi. Nami.
Zorka stiahla obočie.
Ako?
Zuzana si vyhrnula rukávy.
Tak, povedala, že teraz vynesieme smeti, umyjeme tie úbohé hrnčeky, upraceme stôl a… spravíme palacinky. Pre dve. Bez báb, bez trblietok, bez kariet. Len ty a ja.
Palacinky? Zorka zachrípnutá, no jemný plamienok v očiach. Skôr lievance viem!
Nech sú lievance, súhlasila Zuzana.
***
Začali.
Najskôr rozpačito. Zuzana našla nový smetný sáčok, vyniesla starý. Zorka zbierala šálky. Zuzana pustila vodu, našla hubku.
Nik sa nenarodil s útulným bytom, podotkla. To učila mama. Potom život. Ty… zvolila iný spôsob prežitia.
Zorka mlčky drhla hrnčeky ako na skúšku.
Vo vzduchu rozvoniaval olej. Zorka, už v kuchynskej rutine, pripomínala dieťa zo dvora pred rokmi.
Keď dojedli prvé horúce lievance s džemom, niekto zvonil.
Kto to zas? strhla sa Zorka.
Zuzana pozrela cez kukátko a usmiala sa.
Naši, povedala.
Za dverami stála Timea s batohom, v ruke nákupka.
Prišla na vôňu, zahanbene dcéra. Písala som ti, mami, nereagovala si. Tak som vošla.
Zorka si narovnala vlasy, rozpačito.
Poď dnu, zvolala Zuzana. Máme generálku nového štýlu.
Timea si obzrela byt, stôl, Zorku, mamu: krátky tieň prekvapenia, a úsmev.
Aha, vraví, teta Zorka má už tiež trblietky.
Kde? nechápala Zorka.
Pozri na strop, uškrnula sa Timea.
Všetky zdvihli zrak. Zo stropu, do žiarovky zapichnutá, sa ligotala známa hviezdička asi na Zorkinom svetri prišla sem.
Zuzana sa zasmiala.
Vidíš, povedala. Už máme trblietky obe. Nielen ja.
Hlavné, že sú… so súhlasom, žmurkla Timea.
A Zuzana pocítila, že v nej rastie niečo dôležité. Na Zorku sa hnevala, stále sa bála ďalších babincov. No už mala voľbu. A Zorka tiež.
Sedeli tri na malej kuchyni, jedli lievance, smiali sa, keď mala Zorka na líci múku.
A v smiechu necítila, že niekto využíva niečí byt bez opýtania. Bol to prvý malý, ale ozajstný sviatok. Bez kráľovnej bufetov a najlepšej hostiteľky sveta. Len Zuzana, Zorka a Timea.
