V byte vládol neútulný pocit nadchádzajúceho chaosu. Erika to cítila ešte predtým, ako prekročila prah bytu. Po schodisku sa šíril štipľavý zápach horenia a schody boli zaliaté mydlovou vodou, akoby po povodni. Keď otvorila dvere, Erika hodila na poličku kyticu kvetov, ktorú priniesla z práce, zula si unavené topánky a obula si staré domáce papuče. Aj keď by boli vhodnejšie gumáky – v predsieni bolo ešte viac vody ako na schodoch. Z hĺbky bytu sa ozývalo tiché miaučanie mačky a niekde v pozadí niečo syčalo, hučalo a podozrivo praskalo.
„Miro, čo sa tu deje?“ zakričala Erika, zatiaľ čo v nej narastala úzkosť.
Za chvíľu sa v dverách objavil manžel. V trenírkach, bosý, s tvárou od sadzí, hlbokými škrabancami a impozantnou modrinou pod okom. Na hlave mal zviazaný uterák ako turban, akoby práve utiekol z orientálneho trhu.
„Erička, ty si už doma?“ zamrmlal Miro nervózne a poponáhlo si upravoval uterák. „Myslel som, že si na firemnej oslave, veď si šéfka, budeš tam do noci pripitkovať…“
Erika sa ťažko nadýchla, klesla na starú pohovku pri vchode a so zovretými zubami požiadala:
„Tak mi povedz, Miro. Čo si zase vyviedol?“
„No, Erička, moja radosť,“ začal koktať, „len sa nehneváš, prosím ťa!“
„Hnevala som sa v deväťdesiatych, keťo mafíza obštartovala našu firmu,“ odsekla Erika. „Trápila som sa, keď peniaze na účtoch zhoreli po default. Psychovala som, keď nás kríza málo nezničila. Po tom všetkom je mi to už jedno, aj keby svet padal. Takže, čo za cirkus si tu zariadil?“
„No…“ Miro zaváhal a poškriabal si modrinu. „Chcel som ti urobiť sviatok. Prekvapenie, chápeš? Rozhodol som sa upratať, vypratť, uvariť večeru. Zobral som si voľno, naložil som práčku, išiel som na trh… Najprv som kúpil mäso, ale začalo kvapkať.“
„Mäso?“ Erika priškerila oči.
„Nie, práčka!“ vyhrkol Miro. „Ale nie hneď. Dal som mäso do rúry, začal som upratovať a v tom mačka…“
„Je nažive?“ Erika zdvihla obočie.
„Nažive, samozrejme!“ uhýkavo zabručal Miro. „Len trochu mokrá. Vieš, keťo som zapol práčku, mačka tam nebola, prisahám! A potom sa tam… zrazu objavila.“
„Ako?!“ Erika sa naklonila dopredu. „Ako mohla mačka vojsť do zatvorenej práčky?!“
„Neviem,“ Miro rozložil ruky. „Asi sa teleportovala. Tieto mačky sú prefíkané.“
Erika zavrela oči, hlboko sa nadýchla a chladne dodala:
„Pokračuj, Miro. To začína byť čoraz zaujímavejšie. Ale najprv mi ukáž mačku. Chcem sa uistiť, že je v poriadku.“
„Ehm, slnko,“ zaváhal Miro, „musíme ísť za ňou. Ona… je tam…“
„Dúfam, že má celé labky?“ Erika sa pozrela na manželov poškriabaný obličaj.
„O, ešte ako!“ pochmúrne potvrdil Miro a pohladil si líce. „Len dočasne… nehybná. Kvôli jej vlastnej bezpečnosti.“
„Dobre, na to prídeme neskôr,“ Erika zamávala rukou. „Čo ďalej?“
„No, kým mačka… ehm, prala sa, zachytil som zápach horenia. Vbehol som do kuchyne, otvoril rúru – a mäso horí! Popálené prsty, striekol som olej a on vzplál! Vlasy dymia, dym sa valí, hasím, a v tom mačka začala vrieskať. Behám k práčke, vidím – jej oči cez dvierka, pozerať sa ako väzeň. Vypol som, chcel som otvoriť, ale ona sa zasekla. Mačka vrieska, sporák horí, tvár bolí, vlasy tlejú… Chytil som páčidlo, no a práčka začala tiecť. Mačka vybehla, frčala po byte, vrieskala na plné hrdlo, rozbila tri vázy, odtrhla tapety, strhla záclony, vyliala šampanské, čo som ti pripravil. Susedia zospodu búchali do radiátora, kričali, že nás vykastrovali. Neviem, mačku alebo mňa. Ale celkovo je všetko pod kontrolou, Erika, neboj sa!“
Erika si otrela slzy – či od smiechu, alebo od šoku – a odstrčiac manžela, vstúpila do bytu. Mal tam hotové Armageddon. Podlaha bola zaplavená, v kuchyni dymila spálená panvica, tapety viseli v cároch a vo vzduchu bol cítiť pach spáleného mäsa a mačacej pomsty. Mačka, pripevnená k radiátoru, mala všetky štyri labky zviazané a celú tlamu omotanú starým šálom. Ale aspoň žila, čo už bolo zázrak.
„Erička, ona nechcela sedieť pri radiátore,“ ponáhľal sa obhajovať Miro. „Bál som sa, že do tvojho príchodu nevyschne. Vyžmýkať sa nedala, vôbec nechcela spolupracovať. Musel som ju pripútať a tlamu omotať, aby nekričala. Susedia už hrozili políciou, hasičmi a nejakou bosorkou, aby nás prekliala.“
Erika bez slova odviazala mačku, vytrela ju uterákom, ktorý strhla z Mirovej hlavy, a uvoľnila jej chudáčke tlamu. Mačka sa vyškubla, zazubene fukla a schovala sa pod gauč.
„Ty, Miro, si naozaj hrdina,“ unavene povedala Erika. „Mačka sa skoro udusila. Aj keď po práčke už asi ničoho nebojí. Rovnako ako ja.“
Zhrútla na gauč, pritiahla si k sebe mačku a pozrela sa na manžela.
„Tak čo?“
„Akože?“ Miro nechápal. „Mám sa hneď ísť obesiť, alebo nechám, aby si sa ešte potrápila?“
„Blázon, gratulujem,“ vzdychla Erika. „Dnes je predsa ôsmeho marca.“
Miro sa rozžiaril, ponáhľal sa do vedľajšej izby a vrátil sa s niečím schovaným za chrbtom. Kľakol si pred„Erička, moje srdce,“ povedal a podal jej pokrčenú kyticu ruží a malú krabičku so strieborným náramkom, „tento deň si zaslúžiš niečo výnimočné, aj keď to dopadlo ako vždy – s mojou špeciálnou troškou chaosu.“
