V starej trochovej bytovke na okraji Bratislavy sa vznášal pach nešťastia, maskovaný pod vianočné prípravy. Už na schodisťu cítila Hana ostrý dym a po schodoch stekali potoky mydlovej vody, akoby niekto zatopil celé poschodie. Keď otvorila dvere, hodila na stolík kyticu z firemnej party, zula si ošúchané topánky a obula si papuče, ľutujúc, že si nevzala gumáky – podlaha vyzerala ako po povodni. Z hĺbky bytu sa ozýval prenikavý kocúrí rev, zmiešaný s syčením, mručaním a pálivým zápachom.
„Miro, čo do pekla?!“ zakričala Hana, zatiaľ čo jej srdce stínal zlý pocit.
Miroslav sa objavil okamžite – v trenírkach, bosý, s tvárou pokrytou sadzami a škrabancami, s purpurovým sincom pod okom. Na hlave mal uterák zaviazaný ako turban sultána po bitke.
„Hanka, ty si už doma?“ zakašlal. „Myslel som, že budeš na firemnej večeri do noci…“
Hana unavene klesla na stoličku a skrížila ruky.
„Tak rozprávaj, majster organizácie. Čo si tentoraz vyviedol?“
„Zlato, neboj sa,“ začal Miroslav, ale hlas sa mu triasol.
„Bála som sa, keď v deväťdesiatych vyberali výpalné,“ odsekla. „Trápila som sa, keď prišli krízy a firma málo nezkrachovala. Teraz ma už nič nerozhodí. Tak hovor, čo sa tu dialo?“
Miroslav si ťažko vzdychol.
„Chcel som ti spraviť prekvapenie. Neobyčajný sviatok. Upratovať, vyvárať, upiecť niečo dobré. Zobral som si voľno, kúpil som bravčové. A potom sa všetko pokazilo.“
„Bravčové?“ spýtala sa Hana s predtuchou.
„Nie, práčka,“ priznal. „Naložil som bielizeň, dal som mäso do rúry, začal som upratovať. A vtedy mačiak…“
„Je živý?“ Hana vyskočila, oči jej zablyšteli úzkosťou.
„Je, je! Len mokrý. Prisahám, keď som zapol práčku, nebol v nej! A potom sa tam… nejak dostal.“
„Ako?!“ zaškrípala zubami. „Ako sa mohol dostať do zatvorenej práčky?!“
„Neviem,“ rozpačíte rozložil ruky. „Asi prešmykol.“
Hana zatvorila oči, aby nevyskočila zošalieť.
„Pokračuj, Sherlock. A ukáž mi toho mačaka. Chcem vidieť, že je v poriadku.“
„No… on je… trochu znehybnený.“
„Má všetky labky?“ hlas jej bol ako ľad.
Miroslav sa podrbal po podrapanej tvári.
„Áno! Len… dočasne nefungujú. Kvôli bezpečnosti.“
„Fajn, pokračuj,“ vydýchla si, pripravujúc sa na horšie.
„Takže, kým sa mačiak… perie, zbadám, že niečo horí. Behám do kuchyne, otváram rúru – a peklo! Spálil som si prsty, mäso horí. Polievam olejom a bum! Vlasmi mi začalo dymiť, hasím. A vtedy mačiak začal reviť. Vidím jeho oči za sklom práčky. Chcem ho dostať von, ale dvere nejdú otvoriť. Mačiak vyje, sporák horí, tvár ma bolí, vlasy dýmajú. Chytím páčidlo – a práčka začala tiecť, ale mačiak vyskočil. Kým som hasil, tá potvora behala po byte, revúc ako zjavená, rozbila vázu, potrhala tapetu, strhla závesy, vyliala víno, čo som pripravil na večeru. Susedia búchali do radiátora a sľubovali kastráciu. Neviem, či ma alebo mačiaka. Ale všetko je pod kontrolou!“
Hana si utrela slzy – nevedela, či od smiechu alebo šoku – a vošla do bytu. Pohromu nebolo konca: rozbité sklo, kaluže, potrhané tapety, puch spáleniny. Na radiátore bol priviazaný mačiak Baron, s tvárou omotanou šálou. Živý, ale v šoku. Hana sa pozrela na muža a oči sa jej zúžili.
„Vysvetli mi to.“
„No… on nechcel ostať v kľude,“ zakoktal. „Bol mokrý, chcel som, aby do tvojho príchodu vyschol. Nedal sa odtáčať, tak som ho priviazal. A šálu som mu dal, aby nekričal – susedia už vyhrážali políciou a exorcistom.“
Hana uvoľnila mačiaka, utierala ho uterákom z Miroslavovej hlavy a odviazala mu šálu. Baron syčal, ale pritúlil sa k nej.
„Si hajzel, Miro,“ povedala potichu. „Mohol sa udusiť. Aj keď po práčke mu asi – rovnako ako mne – už nič nevadí.“
Klesla na gauč, držiac mačiaka, a pozrela na muža.
„No a?“
„Ako to myslíš?“ sklopil hlavu. „Mám sa rovno obesiť, alebo počkať?“
„Blázon jeden,“ povzdychla si. „Veď dnes je Ženský deň.“
Miroslav sa rozžiaril, vbehol do izby a vrátil sa s niečím za chrbtom. Kľakol si a slávnostne začal:
„Hanka, svetlo moje. Tridsať rokov spolu, a ty si stále tá istá – krásna, silná, trpezlivá. Si najlepšia žena, matka, babka. K Ženskému dňu ti prajem, aby si aj naďalej žiarila ako dnes.“
Podal jej škatuľku so zlatým prsteňom a kyticu ruží – pokrčenú, potrhanú, no stále živú.
„Dala som si záležať, len… Baron im nedaroval.“
Hana mu pritlačila hlavu ku kolenám, nadýchla sa vône ruží – stále voňali, napriek všetkému.
„Prekvapil si ma, moja muka. Ale už žiadne pokusy, dobre? Stačia kvety. Ešte jeden taký sviatok a rozpadne sa nám dom. Susedia už hľadajú bosorku. A tá má asi tiež muža, čo jej robí prekvapenia.“
A tak spolu s Baronom a Miroslavom začali zachraňovať byt, urovnávať susedské vzťahy a upratovať po „sviatku“. Hana, otrkana riadením firmy, vedela: hlavné je, že muž a mačiak sú živí. Ostatné sú už len maličkosti.
