**Svetlo v Tme**
**Kapitola 1: Rozchod**
Vypadni odtiaľto, nevďačnica! kričala jej matka na Zoru, zatiaľ čo ju tlačila k dverám.
Zora sa takmer prevrátila, snažiac sa udržať rovnováhu. Matka ju pozerala s nenávisťou, ktorá bolia viac ako slová.
Nechcem ťa viac vidieť! Nikdy! Ty! vypískla ešte predtým, ako zabuchla dvere.
Zora ostala stáť na prahu, akoby ju niekto prišpendlil k zemi. Cítila, ako sa jej srdce trhá na kusy.
Mami, prosím, ja som on snažila sa vysvetliť, ale už nebolo komu počúvať.
Jej otčím, opitý a nechutný, sa ju pokúsil obťažovať, a keď to Zora povedala matke, tá jej neuverila. Podľa nej Zora len chcela narušiť jej nový vzťah, zničiť jej šťastie. A tak ju bez rozmýšľania vyhodila.
**Kapitola 2: Blúdenie**
Osamelá, túlala sa po kamenistých uličkách horníckeho mestečka. Zima jej rezávala do kože a hlad ju oslaboval. Muži, ktorí ju míňali, sa na ňu pozerali pohľadmi, ktoré ju robili špinavou. Najhorší boli tí, čo išli sami alebo v skupinkách opitých chlapov. Vedela, že s nimi by to mohlo skončiť zle.
Hodiny plynuli pomaly a hlad sa stal jej neúnosným spoločníkom. Cítila sa ako duch, akoby na ňu svet zabudol. Keď sa blížil Dušičkový čas, nemohla si pomôcť a spomenula si na otca. Pamätala si, ako domov vtedy prinášal vrecia sladkostí a zapálené sviečky. Tento rok však matka nič také neurobí, to vedela.
**Kapitola 3: Oltár**
S tým máličkým, čo si stačila zobrať, keď ju vyhodili vrátane fotky otca sa rozhodla postaviť malý oltár. Z tráv natrhaných pri ceste a jedla, ktoré vyžobrala suchý chlieb a ovocie už na odpis vytvorila skromnú výzdobu pod starým stromom. Pred fotkou otca kľakla a, so zlomeným srdcom, sa rozplakala.
Ocko, ak ma naozaj máš rád, príď si pre mňa Zober ma so sebou šepkala s chvením v hlase. Už tu nechcem byť.
Vietor jemno pohrýzol jej vlasy, akoby ju neviditeľná ruka hladkala po hlave. Vyčerpaná zaspala pri oltári.
**Kapitola 4: Zjavenie**
Za svítania sa zobudila. Hlad neprestal, a tak, aj keď jedlo už nemalo chuť, nemohla ho odhodiť. Dojedla zvyšky z oltára a znova sa vydala do ulíc hľadať čokoľvek, čo by ju zasýtilo.
Vtedy ju zbadala matka. Běžala k nej, plačúca. Ešte kým sa Zora stihla spamätať, objala ju tak silno, že sa takmer zadusila.
Odpusť mi, dievčina, prosím, odpusť šepkala matka medzi vzlykmi. Neverila som ti ale včera som ho videla.
Zora na ňu pozerala stuhnutá, stále nedôverčivá. Nevedela, či chce počuť, čo sa stalo, ale matka pokračovala s roztrhaným hlasom.
Nechala som ho opitého ako vždy a išla som spať. Potom som počula krik Došla som dolu a videl
Press «Like» and get the best posts on Facebook ↓
