Borka! Kde si?! No, staň sa mi na očak! Domov sa nemusíš vracať! Počula si ma?! Nedovolím!
Malá dievčina, asi päťročná, schúlila sa v kríkoch šľúzky pod plotom starého vidieckeho domčeka. Sedela na zemi zohratej slnkom, zakrývala si uši dlaniami a ticho si brblala niečo pod nos.
Zavolaj!
Borka nepočuje!
Keby ešte mohla zavrieť oči a nevidieť veľkú, krásnu ženu, ktorá stávala na schodoch babkinho domu! No nemôže! Inak by ju našla. Už to tak bolo. Keď sa Borka schovala za búdku Boro, svojho psíka, sedela tak ticho, že dokonca zaspala. Prebudila sa, keď ju zasiahlo ťažké plácnutie, a potom ju potiahli za ucho tak, že sa bála k nemu vôbec dotýkať. Bol to taký bolesť!
Krásna žena nebola Borkinu mamu. Bola to teta Natália sestra jej mamy. Natália Borku nemá rada, lebo je bezotcovská. Čo to presne znamená, Borka ešte nevie, ale háda pýta sa od suseda Petra, ktorý už má jedenásť rokov a vie oveľa viac. Petrovi to označujú ako nikto ju nepotrebuje nemá ani otca, ani matku, len teta a stará mama. Keď stará mama umrie, Borka bude musieť ísť k tete, a tá to vôbec nechce. Mám svoje deti, hovorí.
Prečo ma trestáš takto, mamka! To si všetko ty! Natália bola rozmaznávaná, kým nedostala pôrod, a teraz čo? Moje byty nie sú gumové! Všetko sa tlačí ako sardinky v pletli! Ja, manžel, dvojička deti a svokra a to všetko v dvoch izbách! Kam ju mám poslať? Prečo?
Nemôžeš tak, Natália! Je to tvoja vlastná!
Nie je moja! Nechcela som ju rodíť! A Natáliu som povedala, že s jej miláčikom nič nebude! Právo som mala! Samozrejme! Natália už nie je, a on zmizol ako čert pred úsvitom!
Čo má dieťa pred tebou urobiť?
Žiadne! Ťažkosti Nemám silu, rozumieš? Sila mi dochádza! Všetky moje pokusy zarábať si nejakú nadbytočnú euróčku končia zle raz rozbíjam okuliare v škole, inokedy potrebujú nové džínsy A kde tie peniaze beriem? Našťastie máme šéfku, čo šetrí ale on ani štipku nezoberie! Pracujem na dvoch zamestnaniach, on na jednom a užíva si odpočinok! Práca nie je hra; keď sa niekto sťažuje, šéf mu dá kopačku!
Prepáč, dcérka, že ti nemôžem pomôcť Dávať dieťa do ústavu, keď má živú rodinu, je hriech!
Tento hriech nie je môj!
Kto by sa s tým hádal!
Nemôžem ho milovať, rozumieš?
A nie! Dôležité je, aby v rodine niekto žil! Hanba Ach, Natália Nepovedala si niekedy, že by bolo ľahšie žiť, keby ťa niekto miloval? Tiež ona potrebuje lásku Živá duša
Duša Dušu, mama, necestujte rozprávaním o láske, ak je živá! Vždy požiada niečo. Odkiaľ to máš? Nemôžeš povedať? A milovať nepreberaj ako vôbec! Minulo to, keď som ju potrebovala! Dosť! Vyrástla som Stať sa múdrejšou
Borka z toho rozhovoru, ktorý počúvala pod babkinou posteľou, nepochopila ani polovicu, ale takmer všetko si zapamätala. V škôlke ju vždy chválili povedali, že má dobrú pamäť. Borka sa snaží počúvať pozorne a potom dokáže všetko zopakovať slovo za slovom!
Borka! Koľkokrát ťa budem volať?! Ak sa neukážeš, zaspíš hladu! znovu sa objavila teta Natália na schodoch, ale len na okamih.
Stará mama znovu trpí a jej steny Borku počuť aj zo svojho úkrytu, hoci plot a šľúzky sú ďaleko od domu.
Nechaj to na hladnom! Aspoň nie zbitá! Borka vie, prečo ju teta potrebuje ráno jej prikázala umyť podlahu a schodiská. Borka zabudla, zahral sa. Peter jej daroval starú červenú autíčko bez jedného kolesa. Borka sa aj tak radovala! Má len pár hračiek starú bábiku Mária, ktorej stará mama ušila šaty z nákríšku, a šedého zajka s jedným okom. Ten miluje najviac. A ešte maminé náhrdelníky modré, darované otcom. Stará mama hovorila, že na jarnom trhu stoja len pár centov, ale Borku nezaujíma, koľko stoja. Rozkladá korálky po schodoch, a to je pre ňu more, hory aj drak, ako v knihe, ktorú nesmie zobrať z poličky. Babka zakazuje, lebo môže Borka niečo roztrhať.
To je smutné! Borka nikdy knihy neroztrhávala! Miluje ich! Dokonca tie bez obrázkov. Písmená zatiaľ nepozná všetky, ale tri už vie. Keď ich uvidí v knihových riadkoch, veľmi sa poteší. Keď ich rozpozná, naučí sa ďalšie. Stačí trošku úsilia.
Večer zahaľuje dvor ľahkým šatkom temnoty. Komáre bzučia pri ušiach a Borka vzdychne. Je čas ísť. Možno už jej nebudú dávať jedlo, ale teta Natália už niekoľkokrát bežala po dvore, vyčistila dom a je unavená. Na Borku už nemá síl. Trochu ju prikričí a je to všetko.
Borka vylezie z úkrytu a kráča k schodom. Tam už sedí na schodoch zamračená teta Natália.
Prišla? Môj úpokoju Kde si bola? Celá špinavá Choď do domu!
Borka vyfúkne. Dnes ju už nebude viac kopať. Aj dospelí sa unavia od kriku. Môže ísť k starej mame, priložiť si tvár k jej suchému, teplému chrbtu a chvíľu počkať. Bolest sa ustúpi, babka na chvíľu odpočíva a ľutuje Borku. To je najdôležitejšie. Mäkký dotyk, tichý šepot a slová
Ľúbim ťa, moja maličká! Ľúbim
Nikto iný Borke také slová nepovedal. Mama nestihla, a teta Natália zjavne ich nevedela. Borka si spomenula, ako teta obviňovala babku, že malé hovorí, ale svojmu vlastnému dievčatku nič nepovedala.
Borka tomu neverí. Nemôže to byť pravda. Dospelí sú zvláštni zlé si pamätajú, dobré zabúdajú. Raz sa Borka pýtala tety, prečo to robí. Je to ako škrabať ranu odtrhnete kožičku a znova bolí. A keď sa rana zahojuje, ak ju stále škrabete, zostane jazva. Prečo? Pretože ruky škrabú! Tak babka hovorí a kazi Borke, keď to robí. Zaujíma ju, čo bolí, keď niekto neľúbi duša? Babka tvrdí, že áno. Čo teda v duši škrábe, že dospelí stále chcú spôsobovať bolesť?
Keby sa Borka opýtala dospelých, povedala by im, čo urobiť, aby bolo všetkým dobre. Babke povedať tete Natálii: Ľúbim ťa! a poľutovať ju, pretože Borka po večeroch poľutuje. To je jednoduché vezmi a poľutuj! A tete Natálii dovoliť babke urobiť to. Natália je silná a múdra! Prečo ju Borka ľutuje? Lebo, podľa Natálie, nikto ju nemá rád. Nikto ju nikdy nemal rád. Aj keby plakala do vankúša, nech to milujú! Borka vie, lebo sama plače Vie, že keď babka odíde, nikto ju už nebude milovať
Babka pohladila Borku po hlave, povedala svoje slová a pustila ju.
Choď, dieťa! Je čas spať!
Borka sa naučila poslúchať. Otočí sa a odchádza, nečítajúc, ako babka v tichosti kresá kríž na jej chrbát a šepotá.
Vody sa veľmi chce, a tak Borka potichu vkročí do kuchyne, hľadajúc, či tam nie je teta Natália.
Čo chceš?
Vodu
Veľa ti dávaš z tej vody zrúti teta a naleje pohár mlieka, položia pred Borku tanier s varenými zemiakmi a veľkým kusom chleba. Jedz! Vodu som zahriala. Mama sa umyje, potom aj teba. Špinavá ako čertička!
Teta Natália, prechádzajúc okolo Borky, automaticky jej pošúpne po hlave a Borka náhle urobí, čo dlho túžila. Skloní sa z barovej stoličky a objíma tetu Natáliu za nohy. Nemôže dosiahnuť vyššie.
Čo to je? zmätená teta sa snaží Borku odsunúť.
Budem ťa milovať, ak nikto iný nechce Môžem?
Otázka zostáva bez odpovede. Teta Natália plače a utečie z izby, odsunujúc Borku. Borka však vie nič sa nedeje, nie je to nebezpečné. Teraz môže pokojne zjesť a vypiť svoje mlieko. A teta Natália sa upokojí. Bude jej menej zle, aj keď úplne nezmizne bolesť. Borka to taktiež chápe. Aj keď sa zmení len trochu, to je už veľké. Pretože stačí jedna chvíľa pri babke večer, aby Borka myslela na dobré, nie na zlé Možno aj teta Natália nájde pokoj. Keď človek myslí na dobré, ľahšie sa mu darí, aj keď ho niekto ubližuje.
Teta Natália sa vracia do kuchyne, naplní veľký kôš teplou vodou a umýva Borku. Umýva potichu, nekríkne. Hubkou jemne drabne, inak než zvyčajne.
Choď! Ľahni si. Je čas!
Krátky rozkaz a Borka vyfúkne. Môže ísť do malej izbičky, kde je jej posteľ, pod ľahký prikrývku, a prikryť sa hlavou, a potichu rozprávať s mamou. Každý večer s babkou rozpráva o všetkom. To je správne, babka hovorí. Mama ju počuje. Dnes Borka povie mame o tete Natálii a o tom, že zajtra ráno umýva schodiská, ako jej teta prikázala. Borka rada udržiava poriadok, len občas zabudne.
Ráno Borku nič nestihne, pretože ju skoro ráno prebudí teta Natália, pobozká ju podivne a vyženie z domu, kde ju už očakáva susedka stará mama.
Nechajte ju chvíľu, nie je tu nič pre ňu
Môže sa rozlúčiť?
Prečo? Pokiaľ ju nevidela, bude si spomínať na živo. Ešte je malá
To je pravda. Dobre. Nakŕmim ju a pomôžem.
Ďakujem
O niekoľko dní Borka jazdí autobusom s tetou Natáliou do mesta. Už sa nevráti do babkinho domu ten predajú o rok a Natália jej oznámi, že je teraz jej dcéra, oficiálne. Slovo je pre Borku neznáme, ale znie pekne.
Tiež sa teší, že teta Natália dovolí vziať so sebou starého zajka, ktorý jej babka kedysi darovala. Borka si už nepamätá, keď ho dostala je starý, jednoočný, otrhaný. Natália ho zašila, pokúsila sa nasadiť oko, no nedostala správny gombík. Povie, že to doplní neskôr. Borka nemá naliehavý.
Hlavné však nie je, kde býva, ale to, že každú noc Borka prichádza k tete Natálii a tá robí, čo kedysi robila babka hladí ju po lícach a hovorí slová, ktoré chce počuť po celý deň.
Ľúbim ťa
Keď teta Natália prvýkrát povedala toto po smrti babky, Borka uverila len neskôr. Dlho neverila, ale vždy odpovedala:
Ja ťa tiež milujem!
Teraz verí, pretože Natália hovorí tieto slová nielen Borke, ale aj svojim deťom a manželA nakoniec si Borka uvedomila, že skutočná sila spočíva v schopnosti milovať a odpúšťať, čím otvára svoje srdce svetu a nachádza v ňom pokoj.
