**4. máj 2023**
Nocím som si sadol k písaniu, lebo myslím na to, čo sa odohralo včera na dvore u starej babky v obci Veľké Bielice. Naše malé mestečko sa hrdí lúčnymi polia a tichými potokmi, ale v tom úseku, kde sa stará drevená brána spája s hustým porastom listových rebrov, sa dejú veci, ktoré mi dlho visia v mysli.
Zajtra ráno som počul výkriky: Ľubka! Kde si? Staň sa, inak sa už nevrátiš domov! Hlasom, ktorý sa dalo počuť až za stredomesta, sa ozývala stará teta Natália. Mladá dievčina, asi päťročná, sa zakryla rukami a schovala za vysoké listy rebrov, kde slnečné lúče zahrejú zem. Pochmatala si tichú pieseň, akoby si šepkávala sama sebe.
Nevedela počuť svoje meno. Nemohla si zatvoriť oči, lebo na prahu stála krásna žena stará mamka, ktorá stála na vŕšku verandy babkinho domčeka. Nebolo to možné, lebo keby sa pohliela, našla by Ľubku. Raz sa totiž skryla za škrabku Šarka a upokojila sa tak, že nespala až do hlasného štipnutia. Potom ju natiahli za ucho a ona sa bála ho dotýkať. Bol to bolesť, ktorý si doteraz pamätá.
Tá žena nie je mamou, priblížil som si k sebe, je to teta Natália, sestra mojej matky. Natália nebola Ľubkinej povolenej, pretože nebola bezotcovská. Čo to znamená? Ľubka nevedela, ale pýtala sa na to svojho staršieho suseda, devätnásťročného Jozefa. Ten jej povedal, že to znamená, že niekto nikde vôbec nepatrí. Nemá otca, ani matku má len tetu a starú babku. Keď babka jedného dňa umrie, má sa stať sirom v rukách tety, ktorá to nechce. Mám svoje deti, riečila Natália.
Prečo ma trestá takto? kvíľala babka, keď sa zrazu objavila v jednej z úzkych izieb. Mám malé bytové priestory, v ktorých sa topím ako šaláky v sude. Som muž, dvoch detí a svokra. Všetko je v dvoch izbách! Kam to všetko dáme?
To nie je dobré, Natália! Je to tvoje vlastné dieťa! kvíľal som vo vnútri seba.
Nie je moje! Nepočula som, že som ho mala počuť. A Natália, ktorá sa volá Lenka, už nie je. Ten chlap, čo odchádzal, je ako diabol pred úsvitom.
Čo má dieťa vykonať? spýtal som sa.
Nič! Je to ťažoba Nemám silu, rozumieš? Moje ruce sa roztrhávajú ako staré šitie. Snažím sa zarobiť aspoň cent, ale všetko je márne.
Rozprávala som si, že nájde nejakú miliardérku a že otcovia všetci len kričia a niečo šepkajú. Práca na dvoch prácach, on len na jednej. A práca nie je, aby si si ležal, lebo ti vtedy zrazu šéf naberi na krk.
Prepáč, dcéra, že nemôžem viac pomôcť. povedala, a ja som sám cítil, že by som mal odovzdať dieťa do detského domova bolo to hriešné, ale žiadna iná cesta.
Ľubka počúvala z pod babkinho lôžka, ale pochopila len časť rozhovoru. V škole ho vždy chválili, hovorili, že má dobrú pamäť. Ľubka sa snažila zapamätať si všetko slovo po slove.
Ľubka! Koľko ešte budeme volať?! Ak sa neukážeš, pôjdeš spať hladná! zvolala teta Natália, práve keď sa vracala na verandu.
Babkinej bolesť sa ozývala aj cez plot a Ľubka ju počula v úkryte. Hlad je výborný, ale nie je to bitka. Natália jej ráno prikázala umyť podlahu a schody. Ľubka zabudla, pretože sa hrala s Jozefovým starým červeným autíčkom, ktorému chýbalo koleso. Bolo to pre ňu veľké potešenie. Malá bábika Mária s ružovým šatkom, ktorý ušila babka z nosovej šatky, a šedý králik s jedným okom to bol jej najväčší poklad.
Poď, daj si mlieko, povedala teta Natália a podala taniž s zemiakovým pyré a veľkým kusom chleba. Umyj sa, ja ti potom pomôžem. Teta Natália ju zľahka pohlédla po hlavke, ale potom sa od nej odtiahla a plačom odbehla z miestnosti. Ľubka sa cítila, že všetko je v poriadku a že môže pokojne piť svoje mlieko.
Neskôr, keď sa noc zakryla tmavým plášťom, komáre šumeli nad hlavou a ja som počul Ľubkin dych. Všetko sa zdalo byť už zažité. Vstúpila do izby, kde už čakala teta Natália na schodoch. Kde si bola? Všade si špinavá! povedala. Ľubka sa usmiala a odpovedala: Milujem ťa. Boli to slová, ktoré predtým nepočula. Ostatné slová, ktoré babka kedysi kričala Mám ťa rada, zrazu našli svoje miesto v tichu.
Zrazu som pochopil, prečo si ľudia často pripomínajú, že láska nie je len slovo, ale aj čin. Teta Natália, napriek svojmu tvrdému povrchu, občas pomôže, aj keď to vyzerá, že je v rozhorčení. Vrátila sa do kuchyne, naplnila drez teplou vodou a očistila dieťa. Bez výkrikov a kričí.
Potom mi prišlo na vedomie, že som svedkom niečoho, čo sa dá nazvať životná lekcia. Ľubka, aj keď bola len dieťa, sa učí milovať aj vtedy, keď je ťažké. A my, dospelí, sme často takí, že si ne uvedomujeme, aké slová a činy môžu zmeniť niekoho svet.
**Záver dňa:**
Každý z nás má možnosť vybrať si byť tým, kto rozjasní niekoho tmavú noc. Stačí jednoduché Ľúbim ťa, ktoré je úprimné a doprovádzané činom. To je môj osobný poznatok, ktorý si dovoľujem zapísať do denníka láska je najcennejšia minca, ktorú môžeme rozdávať bežne, a nie len v číselných hodnotách eur.
