Ráno bolo mŕtvo tiché. Vstup do bytovky dýchal zatuchnutým vzduchom – zmesou mačacej granule, starého plastu a niečoho lepkavo-sladkého, čo vzdialene pripomínalo ovädnutú mandarínkovú šupku alebo lacné parfémy. Zuzana priložila čelo na chladnú drevenú futrá a zamrzla, počúvajúc, ako sa u susedov opäť tresol balkón. Tretíkrát tento týždeň. Ten zvuk nebol len od prietahu, bol ako výkrik, ozvena cudzej hádky, akoby stena medzi ich životmi bola príliš tenká.
Zuzana si popotiahla nosom. Nie od chladu – od chronickej únavy. Natiahla si šedé tenisky, vyšliapané na pätoch – svoje „univerzálne brnenie“. V nich bola takmer neviditeľná, no súčasne celistvá. Hoci vo vnútri sa všetko už dávno rozpadlo.
Sused zo štvrtého poschodia, ten s fúzmi farby tehličného prachu a oblečený v modrých teplákoch, prešiel okolo nej ako tieň. Kedysi ju zastavil v schodisku otázkou: „Nuda, čo, keď si sama, však?“ Odvtedy jej jeho hlas lezal na duši ako hrdzavý klinec zaseknutý pod nechtom.
Autobus prišiel neskoro, ako obvykle. Vnútri cítila vlhké bundy, pivo a kyslú bezvýchodnosť. Zuzana sa tak pevne chytila tyče, až jej zbielali prsty, a zerala do zamlženého okna. Odrážala sa v ňom bledá tvár, modrina pod okom, šedý kabát skĺznutý z jedného ramena. Akoby v nej všetko stálo nesprávne. Mama by povedala: „Si ako tieň.“ Lenže mama nevedela, aké to je žiť, keď sa dni namiesto končenia len zlievajú do jednej lepkavej šedej hmoty, v ktorej niet začiatku ani konca.
V kancelárii bolo prázdno. Takmer všetci odišli pracovať z domu. Zostali len tí ako ona – tí, ktorým je doma horšie než v týchto mŕtvych chodbách. Tu aspoň nikto nekričí, netrieska taniermi o stenu, neštuduje ju pohľadom. Tu je bezpečne. Chladno. Prázdno. Ale bezpečne.
O jednej vyšla na dvor obchodného centra. Nefajčila. Len stála. Bezpečnosták prešiel okolo a robil, že ju nevidí – ako vždy. Vreckom zahúkal telefón. Matka.
„Mama, som v práci.“
„Ty si zase sama. Možno by si niekam vyšla? Aspoň sa prejdi.“
„Mám veci.“
„Zuzanka, veď to nie je život. Ty len existuješ. V tridsiatich dvoch…“
„Ahoj, mama.“
Zvolala. Bez hnevu. Už nemala síl ospravedlňovať sa.
Na ceste domov zastavila v obchode. Kúpila syr, rožky, mätový čaj. Pri pokladni starší muž. Usmial sa a mlčky ju pustil dopredu.
„Ďakujem,“ povedala. A sama sa čudovala, ako ľahko a kľudne to znie.
Doma už bola tma, hoci večer ešte nebol. Zuzana nezapálila lustier, ale staré girlandy – tie, čo raz rozveselili Vianoce. Vtedy, v tú zimu, všetko vyzeralo inak. Jednoduché. Veselé. Teplé. Smiali sa, jedli presmažené chleby, počúvali hudbu z telefónu. A teraz – bola sama.
Sadla si priamo na zem. Oprela sa o stenu. Chladnička zaklikala, akoby potvrdzovala, že dom je stále živý. Nebála sa. Len si povzdychla. Zvuky už neboli nepriateľmi. Boli svedkami.
Vzala telefón. Otvorila priečinok s nahrávkami. „Hlas.“ Pätnásť súborov. Hovoril: „Som s tebou, ty si moja jediná“, „Dokážeme to“, „Si výnimočná.“ A posledná nahrávka… – kusy viet, krik, nadávky, tupý úder – dvere? päsť? srdce?
Zuzana stlačila „vymazať“. A ruka sa jej netrasla.
Vstala. Otvorila okno. Natiahla sa po vzduchu – špinavom, jesennom, skutočnom. Na balkóne znova tresli dvere. Usmiala sa.
„Nech,“ pošepkala. „Nech treskajú.“
Uvarila čaj. Rozložila rožky na bielom tanieri. Sadla k stolu. Zapnula notebook. Otvorila prázdnu stránku a napísala prvú vetu:
„V ten deň som sa prestala báť samoty – prvýkrát som cítila, že žijem.“
A to stačilo, aby svet, tak rozbitý a krivý, prestal pôsobiť nepriateľsky. Lebo teraz bol jej. Nie veselý, nie dokonalý. Ale jej.
